Gabriel Garcia Márquez - KRONIKA VOPRED OHLÁSENEJ SMRTI

SANTIAGO NASAR v deň, keď ho mali zabiť, vstal o 5.30 ráno, lebo chcel ísť do prístavu na privítanie biskupa. Prisnilo sa mu, že sa prediera lesom obrovských fikusov, kde jemne mrholilo, a na okamih bol v spánku šťastný, no keď sa prebudil, mal pocit, že je celý pofŕkaný vtáčím trusom. „Večne sa mu snívalo o stro­moch," povedala mi jeho matka Plácida Linerová, rozpomínajúc sa po dvadsiatich siedmich rokoch na podrobnosti onoho nešťastného pondelka. „Týždeň predtým mal sen, že letí sám v staniolovom lietadle pomedzi mandľovníky a ani do jedného z nich nenarazil," rozprávala ďalej. Šiel o nej chýr, a veru si ho zaslúžila, že je zasvätenou vykladačkou cudzích snov, ak jej ich rozpovedali nalačno, a predsa v tých dvoch synových snoch, ani v tých ďalších o stromoch, čo jej rozprával po tie rána krátko pred smrťou, nenašla neblahú veštbu. Ani Santiagovi Nasarovi napodiv nezišla na um nijaká osudná predzvesť. Spal síce málo a zle, nezobliekol si spodnú bielizeň a prebudil sa s bolesťou hlavy a s pachuťou ako po medenom strmeni sťaby prilepenom na podnebí; jedno i druhé si však vysvetlil ako prirodzený nepríjemný následok po hýrení a pití na svadbe, čo sa pretiahlo až do neskorých hodín po polnoci. Navyše ľudia, ktorých cestou stretol, odvtedy, čo odišiel o 6.05 z domu, až kým nebol o hodinu neskôr rozštvrtený ako brav, si všimli, že bol trocha ospanlivý, ale dobre naladený, a každému sa idúcky prihovoril, poznamenajúc, že je prekrásny deň. Nikto si nebol istý, či sa to týkalo počasia. Mnohí sa zhodne pamätali, že bolo žiarivé ráno, od banánovníkových plan­táží povieval morský vánok, teda bol navidomoči pekný február. Lenže väčšina tvrdila, že počasie bolo pochmúrne, olovená obloha visela až nad zemou, stojaté vody odporne zapáchali a vo chvíli vraždy sa trúsil drobný dážď ako vtedy v lese, o ktorom sa Santiagovi Nasarovi snívalo. Ja som sa práve spamätával z opitosti - zrejme som na tej svadbe prebral - v misijnom lone Márie Alejandriny Cervantesovej a ledva ma vytrhlo zo spánku vyzváňanie na poplach, lebo som si pomyslel, že sa zvony rozhlaholili na biskupovu počesť Santiago Nasar si obliekol ako v predošlý deň na svadbu nenaškrobené biele ľanové nohavice a košeľu. Boli to šaty len na významné príležitosti. Nebyť biskupovho príchodu, bol by si vzal kaki šaty a jazdecké čižmy, v ktorých vždy v pondelok chodieval na [i]Čarovnú tvár, [/i]na dobytkársku farmu, ktorú zdedil po otcovi, a šikovne sa tam obracal, no šťastie mu akosi neveľmi žičilo. Keď odchádzal z mestečka, vždy nosil za opaskom magnovku , ktorej priebojné strely, ako vravieval, môžu rozstreliť koňa na dvoje. Na poľovačku na jarabice nosieval aj sokoliarske náčinie. Okrem toho mal v skrini malincherku schonauer 30.06, holandskú magnovku, hornetku 22 s dvoma šošovkami optického cieľnika a jednu opakovaciu winchestrovku. Vždy spával ako jeho otec s pištoľou ukrytou v obliečke vankúša, ale v ten deň, skôr než opustil dom, vybral náboje a pištoľ položil do zásuvky nočného stolíka. „Nikdy ju neodkladal nabitú," rozprávala mi jeho matka. Vedel som o tom a bolo mi známe aj to, že zbrane odkladal vždy na jedno miesto a náboje zas inde, niekde ďalej, takže nikto ani náhodou nepodľahol pokušeniu nabiť zbraň v dome. Tento múdry návyk zaviedol ešte jeho otec istého rána, keď slúžka potriasla vankúšom, aby stiahla obliečku, a pištoľ pri páde na dlážku vystrelila, guľka poškodila skriňu, prerazila stenu prednej izby, s bojovným rykotom prefičala cez jedáleň susedného domu a napokon rozbila na sadrový prach sochu svätého v prirodzenej veľkosti, sto­jacu na hlavnom oltári v kostole na konci námestia. Santiago Nasar, vtedy ešte dieťa, nikdy nezabudol na príučok z tejto nehody. matka ho mala ešte vždy pred očami, ako naposledy rýchlym krokom prešiel cez jej spálňu. Prebudil ju, keď potme hľadal aspirín v príručnej lekárničke v kúpeľni, vtedy zažala a on sa zjavil vo dverách s pohárom vody v ruke; nikdy na ten obraz nezabudne. Santiago Nasar jej rozprával svoj sen, ale stromom nevenovala pozornosť. - Všetky sny o vtákoch znamenajú dobré zdravie, -povedala. Videla ho z tej istej visutej rohože a v tej istej polohe, ako som ju zastihol vysilenú poslednými záchvevmi staroby, keď som sa vrátil do tohto zabudnutého mestečka, usilujúc sa z množstva rozsypaných črepín znovu poskladať rozbité zrkadlo pamäti. Ledva rozoznala za úplného svetla obrysy mojej postavy, na sluchách mala priložené liečivé listy proti večnej bolesti hlavy, ktorú jej zanechal syn, keď posledný raz prešiel cez spálňu. Ležala na boku, rukami sa držala sklených guliek na záhlaví rohože, chcela sa vzpriamiť a v pološere som zacítil vôňu krstiteľnice, ktorá ma tam zarazila v deň zločinu.

(koniec úryvku)

Zo španielského originálu Gabriel Garcia Márquez Crónica de una muerte anunciada, Bruguera, Barcelona 1981, preložila Jarmila Srnenská 1984