Štefan Markuš - Sprivatizované zlo

„Predstavme si, že by nejaký objektívny etológ sedel na niektorej inej planéte - napríklad na Marse - a skúmal sociálne správanie sa človeka pomocou ďalekohľadu, ktorého zväčšenie by bolo príliš malé na to, aby mu umožnilo rozpoznávať jednotlivcov a sledovať ich správanie sa, ktoré by mu však dovoľovalo pozorovať veľké udalostí, ako je sťahovanie národov, vojny a pod. Nikdy by neprišiel na myšlienku, že ľudské správanie sa je riadené rozumom alebo dokonca zodpovednou morálkou."

KONRAD LORENZ

Pilát Pontský, prokurátor judský, bol populistom veľkého kalibru. Nechal zbičovať nevinného človeka, ktorý tvrdil, že je kráľom. ECCE HOMO - ukazoval na skrvaveného pred rozvášneným davom. Konať zlo na nevinnom nebol však jeho originálny vynález. Pôvodný bol len titul, ktorým páchanie skrivodlivosti kodifikoval.

ECCE HOMO, Riman bol nechutne ironický. Potvrdil, že potulný divotvorca z Nazaretu bol výnimočným jedincom, ktorý si titul naozaj zasluhoval. O 2000 rokov neskoršie Konrad Lorenz, po dôkladnej vedeckej analýze správania sa živočíšnych druhov (vrátane Homo sapiens) volá podobne. Jeho hodnotenie ľudskej rasy už neznie ironicky. Skôr smutne a prípomínajúco. Človek, vedz aký si! Vlastníš univerzálnu schopnosť konať zlo.

Úryvok zo známej eseje ECCE HOMO neuvádzam teda náhodou. Motivuje k pesimizmu aj k nádeji.

Nezničiteľná schopnosť človeka trvalé konať zlo je témou starou a nevyčerpateľnou. Jej variácie v našom časopriestore pridávajú k nej iba nové pachute.

Keď vypukla 2. svetová vojna, Albert Camus si do zápisníka zapísal: „Začala sa vláda šeliem." Ani francúzsky existencialista nebol originálny. Jeho šelmy šarapatili aj pred Hitlerom a sú v akcii dodnes. Vlastnosťou šeliem je schopnosť transformácie. V prírode sa prispôsobujú farbám prostredia. Adaptabilita je pre ich prežitie nevyhnutná. Šelma sa svojou náturou ale nemení. Udržuje si stabilnú morálku. Črieda hyen neohrozuje úľ divých včiel. Šelma svoje zákony neprekročí. Ak sa na to odváži, hynie.

Človek túto zvieraciu vlastnosť vývojom dokázal prekonať. Adaptáciu na prostredie rozšíril o fenomén transfigurá-cie. Obsah „šatníka'' mu naďalej zostáva prostriedkom transformácie. Rúcho rasizmu, šovinizmu, nacionalizmu, dogmatického fundamentalizmu a mnohé iné prevleky sú reálnym vyjadrením týchto premien. Nimi sa rýchlo a pomerne efektívne dokáže premaskovať. Rýchlosť premeny jeho identity sa mení podľa situácie. Spektrum podôb je široké. Siaha od anjela k diablovi. Diabol sa dokonca prezlieka do "rúcha svätca". Biblia tým predikuje, že diabol sa náležite stará o svoj make-up, imidž aj hygienu. Ľudská transformačná vlastnosť je geniálna v tom, že hranice „svetla a tmy" dokáže premeniť na duálnu hranicu. Princíp neurčitosti zaviedol aj do etiky ľudského správania sa. Jeho morálka môže byť súčasne čierna aj biela. Hodnoty sú relatívne, menia sa podľa situácie.

Novou nadobudnutou vlastnosťou človeka však je prevteľovanie sa. Je to zdokonalená transformácia podľa nevratných princípov multi-reinkamácie. V dnešnej dobe je mechanizmus politického prevteľovania, nazdávam sa, už univerzálnou vlastnosťou. Východné náboženstvá lákajú svojich následníkov k viere v postupnú reinkarnáciu ľudského ega aj hmoty po smrti.  Prezentujú  v podstate filozoficko-náboženské schémy, podľa ktorých sa človek už vo svojom vedomom reálnom čase môže pokusne prevteľovať. S fenoménom môže úspešne experimentovať. Človek 20. storočia sa s úspechom prevteľuje do podoby šeliem. Principiálnou otázkou zostáva, či veríme v reinkarnáciu človeka do podoby šelmy alebo neveríme. Pre mnohých je otázka absurdná. Pre objektívne posúdenie treba   vypočuť diskusiu dvoch. Jedného, kto opísanú transfíguráciu odmieta, a niekoho, kto napr. v minulosti prežil Osvienčim. Kto koho by presvedčil o existencii či neexistencii šelmy v nás? Zaujímavý problém! Vrcholným výkonom prevtelenej ľudskej bytosti do podoby šelmy je jej schopnosť presvedčiť iných o tom, že vlastne neexistuje. Ivan Karamazov vo svojej satanológii mal ešte iný argument. Dostojevského génius mu vložil do úst vetu: „Keby diabol nejestvoval, človek by ho vytvoril. A učinil by ho na svoj obraz a podľa svojej podoby.'' Slovo diabol je pomôckou a má v prebiehajúcom čase rôzny význam aj definíciu. Vieme, že existuje, nedokážeme ho však vedecky skúmať ani klasifikovať. Pozorujeme len, že v ľudskom mozgu rozkladá našu ľudskosť. Ničí v ňom doteraz uloženú civilizáciu. Diabla nevieme pochopiť, ani naň zabudnúť. Skúste sa porozprávať s ubolenou starenkou z Bihača. Videla diabla v akcii. Ničomu nerozumie, len si pamätá a opakuje otázku Ivana Karamazova: »Čo s tým všetkým majú moje vnúčence spoločné?"

Dôsledky diablovej prítomnosti cítime. Prestávame jeden druhému rozumieť. Pre jestvovanie zla sme v neprestajnom odboji proti niečomu. To niečo pritom nevieme častokrát definovať. Možno preto, lebo človek s vlastnosťami šelmy je nedefinovateľný tvor. Nový živočíšny druh. Pociťujeme len nedostatok dobra. Zlo kráča za nami. Je v nás alebo len okolo nás? Ľudská skúsenosť zatiaľ pozná jediné nádejné východisko. Pre odstránenie zla musíme byť doslovne pristihnutí pri ňom. Ako vykonávatelia, protagonisti zla. Nemali by sme špekulovať nad tým ako vzniklo a ako sa rodí. Jeho genéza a dôsledky totiž málokedy ukazujú na suseda. Len korporatívna zodpovednosť nás môže zbaviť neistoty o vlastníctve zla. Zlo sa stáva zlom sprivatizovaním. Pre tento druh majetku sa pritom rozhodujeme osobne.

Pri súčasnom porozumení nasej existencie diablom sa stáva každý, kto stojí mimo nás. Je to človek, ktorý má inú farbu pleti. Je to mládenec, ktorý v tajnosti fetuje v pivničných priestoroch nášho paneláku. Je to O. Rigo, dospelý muž obvinený z niekoľkonásobnej vraždy. Šelmou sa stal dokonca aj príslušník národnostnej menšiny. Identifikovaním diabla v našom strede sa však stávame všetci jeho súčasťou. To sa nám už tak nepáči, ale je to naozaj tak. Ak ten druhý je diablom, potom právo vykonať na ňom všetko zlo je oprávnené. Všakže? Tak sa správajú Srbi voči moslimom v bývalej Juhoslávii. Človek zabíja hada aj beztoho, aby ho uštipol. Iba preto, lebo je to had. Preto Árijec môže likvidovať Žida. Diabol má neviditeľnú moc inštalovať pocit superiority. Kvalitu čistej rasy, postavenia, príslušnosti k výlučnosti a predurčenosti. Komunisti do nás vštepovali marxisticko-leninskú triednu nenávisť voči buržoázii. Straníckosť sa stala, čarovnou paličkou a kľúčom dokonca k úspechu.

Mao Ce Tung likvidoval čínsku inteligenciu v mene Kultúrnej revolúcie.

Mohamedáni v 11. storočí obhajovali vieru Alaha heslom: „Nič nie je pravda, všetko je dovolené." Naše storočie toto heslo zdokonalilo do stavu ad absurdum. Náš moderný diabol sa stal dokonca charizmatickým. Miltonov satan v hre Stratený raj je atraktívnejší a zaujímavejší ako sám Boh. Satana objavujeme opakovane v rôznych variáciách. Veď má mnoho tvárí a farieb. Boh na druhej strane ukazuje iba jednu tvár. V Biblii o sebe svedčí: „Ja Hospodin sa nemením!" Ô, aká nuda! Diabol preukazuje neutíchajúcu chuť po moci. Preto prežíva. Stáva sa atraktívnym schopnosťou porážať iných. Diabol je zábavný, plný farieb. Dobro je sivé, monotónne. Diabol je pojmom, ktorý je poruke v okamihu, keď okolie prestane racionálne vnímať. Vtedy nás opätovne víta ako medzi svojimi. Stávame sa súčasťou takej skupiny, ku ktorej sa v podstate nehlásime.

Zlo a dobro vo svete, presnejšie v ľudskom živote, sa nachádza približne v rovnakej proporcii. Je tomu tak oddávna. Biblický príbeh o dvoch bratoch, Kainovi a Ábelovi je názorný. Je to prvá písomná informácia o smrti človeka. O prvej nedobrovoľnej smrti. O bratovražde. Príhoda veľmi stručne znie takto: Eva, naša pramatka, porodila dvoch synov. Jeden z nich sa stal vrahom. Dobro a zlo sa podelilo v rovnakom pomere. Fifty-fifty.

Albert Einstein vo svojej myšlienkovej konštrukcii určite nemal predchodcu. V úžase nad usporiadanosťou sveta povedal: „Boh nehádže kocky." Hodil azda kockou, keď zlo a dobro sa podelilo spravodlivo na rovnaké polovice? Michail Alexandrovič Bakunin, ideológ anarchizmu mal pre zlo morálne ospravedlnenie: „ Vášeň pre deštrukciu je tiež kreativitou." Lance Norrow, súčasný anglický esejista_/ bezvýchodiskovú situáciu sveta zla a márny zápas proti šelme v človekovi odbavil lakonicky: „Bez Hitlera a jeho holocaustu by neexistoval ani moderný Izrael."

Vedci, ktorí sa zaoberajú umelou inteligenciou, prechovávajú v sebe utopistická fantáziu. Tvrdia, že biologický obsah ľudského mozgu raz nahradia dokonalým, kazu nepodliehajúcim a večne fungujúcim materiálom. Snom budúcnosti je zosobnený robot. Centrálne orgány ľudského tela plánujú vložiť do neporušiteľného futrálu. Futrál plný mikročipov — hľa vízia o človeku zbavenom zla. Najzložitejšou vedeckou úlohou budúceho storočia bude zrejme hľadanie odpovede na otázku, či sa pretransformuje aj zlo spolu s dobrom do personifikovaného futrálu nového človeka. Zbavíme sa dedičstva Kainovho hriechu raz navždy?

Ak sa však tak stane, neodstránime z nášho sveta aj milosrdenstvo, lásku — prirodzených nepriateľov zla? Táto otázka nás vracia kdesi do Raja, v ktorom žili Adam a Eva. Stane sa dobro nezmyselným, a nepotrebným vo svete bez zla? Či anjeli vymierajú spolu s diablami? Ak náš budúci, dokonalý futrál nebude vedieť nič o diablovi, bude rachot kalašnikovov a nadzvukových stíhačiek vo vzduchu znieť podobne ako Mozartove sonáty?

Fantastický projekt o vykántrení šelmy v nás, kladie nateraz priveľa otázok. Naším naliehavým problémom však ani nie sú problémy nádejnej vedy, ak dostatok vôle pri riešení tých nefantastických, realizovateľných úloh pri odstraňovaní zla dnes. Minimalizácii vplyvu vlastného zla venujeme málo pozornosti. Možno sa viac staráme o vyháňanie šeliem u susedov. Tu kdesi je zakopaný asi náš osobný diabol. Nie sme ochotní pripustiť, že prevtelená šelma je naším súkromným, vlastníctvom. Dám si naň siahnuť? Napriek tomu, že Všeobecná deklarácia ľudských práv zaručuje nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva?

ŠTEFAN MARKUŠ

ZDROJ: Kultúrny život, 2/1995