Ernest Hemingway

Ernest Hemingway - Zbohom zbraniam

Prvá kniha

1. kapitola

Koncom leta v tom roku sme bývali v dome v dedine, hľadiacej ponad rieku a nížinu k vrchom. V ko­ryte rieky boli vodou ohladené kamienky a balvany, na slnku suché a biele, voda bola čistá, rýchle tiekla a modrala sa nad priehlbinami. Popri dome a ďalej po ceste prechádzalo vojsko a prach, čo dvíhalo zo zeme, pokrýval lístie na stromoch. Zaprášené boli aj kmene a v tom roku lístie začalo zavčasu padať a my sme videli, ako vojsko pochoduje po ceste, prach sa dvíha a lístie pohýbané ván­kom padá a vojsko pochoduje, a potom cestu holú a bielu, iba čo na nej lístie ležalo.

Nížina bola bohatá na úrodu; bolo na nej mnoho ovoc­ných záhrad a za nížinou vrchy boli hnedé a holé. Vo vrchoch sa bojovalo a v noci sme vídali záblesky delostre­leckej paľby. V tme to vyzeralo ako letná blýskavica, ale noci boli chladné a nebolo dusno ako pred búrkou.

Niekedy sme v tme počuli pod oblokom pochodovať voj­sko a traktory, ako ťahajú delá. V noci bývala veľká pre­mávka a mnoho mulíc na cestách, na bokoch nákladných sediel mali debničky munície, sivé nákladné autá vozili vojakov a iné autá náklady zakryté plachtami, a tie išli v prúde premávky pomalšie. Vo dne tadiaľ prechádzali aj veľké delá, ťahali ich traktory, dlhé hlavne diel boli zakry­té zelenými konárikmi a zelené listnaté konáriky a viničové výhonky boli pokladené na traktoroch. Na sever sme mali výhľad ponad údolie, a tam bol gaštanový háj a za ním ešte jeden vrch na našom boku rieky. Aj o ten vrch sa bojovalo, ale bez väčšieho úspechu, a na jeseň, keď prišli dažde, všetko lístie z gaštanov opadlo a konáre boli holé a kmene od dažďa očerneli. Vinohrady preredli a aj vinič­né kríky ostali bez lístia a celá krajina bola vlhká a hnedá a jesenne mŕtva. Nad riekou stáli hmly a na vrchu mraky a na ceste nákladné autá špliechali blato a vojsko malo plášte zablatené a mokré; pušky mali mokré a pod plášťom sa každému vojakovi na prednej strane opasku vydúvali dve sumky na náboje, sivé kožené sumky, obťažené balíč­kami zásobníkov tenkých, dlhých 6,5 mm patrón, tak sa im pod plášťami vydúvali dopredu, že vojaci, čo išli po ceste, kráčali, akoby už boli v šiestom mesiaci.

Chodili tam aj malé sivé autá a tie behali veľmi rýchle; obyčajne na prednom sedadle so šoférom sedel dôstojník a na zadnom sedadle sedelo viac dôstojníkov. Vyšpľachovali viac blata než kamióny, a ak vzadu jeden z dôstojní­kov bol veľmi malý a sedel medzi dvoma generálmi, taký malý, že mu človek nemohol vidieť na tvár, iba na vrch čiapky a na úzky chrbát, a ak auto išlo neobyčajne rýchle, bol to pravdepodobne kráľ. Býval v Udine a tou cestou sa chodieval takmer každý deň pozrieť, ako stoja veci, a veci stáli veľmi zle.

Počiatkom zimy prišli neprestajné dažde a s dažďami cholera. Ale tú sme premohli a nakoniec na ňu zomrelo iba sedemtisíc vojakov.

2. kapitola

Na druhý rok sme neprestajne víťazili. Do­byli sme vrch, čo bol za údolím, a stráň, kde rástol gašta­nový háj, a zvíťazili sme aj na juhu za nížinou na horskej pláni a v auguste sme prekročili rieku a bývali sme v Gorizii, v dome s oplotenou záhradou, bola tam studňa a mnoho hustých tienistých stromov a na stene sa červenala wisteria. Bojovalo sa v blízkych vrchoch, nebolo to ani pol­druha kilometra ďaleko. Mesto bolo veľmi pekné a veľmi pekný bol aj náš dom. Rieka tiekla za nami a mesto sme dobyli veľmi ľahko, ale vrchy za ním sme nemohli dobyť a ja som bol veľmi rád, že Rakušiaci sa zrejme ešte chcú raz do mesta vrátiť, až sa vojna skončí, lebo ho nebombar­dovali tak, aby ho zničili, iba trochu, ako bolo z vojenského hľadiska nevyhnutné. Ľudia bývali v ňom ďalej a boli tam nemocnice a kaviarne a vo vedľajších uličkách de­lostrelectvo a dva bordely, jeden pre mužstvo a jeden pre dôstojníkov, a nadchádzajúca podjeseň, chladné noci, boje vo vrchoch za mestom, železo na železničnom moste, pre­deravené črepinami granátov, rozbitý tunel pri rieke, kde sa bojovalo, stromy okolo námestia a dlhé stromoradie, vedúce na námestie, to všetko, i to, že v meste boli diev­čatá, že tam v aute chodil kráľ, že niekedy bolo vidno jeho tvár a jeho tielko s dlhým krkom a sivú koziu briadku, to všetko, i to, že zrazu bolo vidno do vnútrajškov domov, ktoré pri delostreleckej paľbe prišli o stenu, vakovka a ru­moviská v záhradách a niekedy aj na ulici a že všetko išlo dobre na Carse, to všetko veľmi odlíšilo jeseň od mi­nulej jesene, keď sme boli na vidieku. Aj vojna bola inak­šia.

Na vrchu za mestom zmizol dubový háj. V lete, keď sme prišli do mesta, bol háj zelený, ale teraz už tam boli iba kýpte a dolámané kmene a dotrhaná zem a raz koncom jesene, keď som sa išiel podívať, kde býval dubový háj, videl som, ako po vrchu ide mrak. Išiel veľmi rýchle a sln­ko špinavo ožltlo a potom všetko osivelo a obloha sa zatiah­la a mrak zišiel nadol po vrchu a zrazu sme už aj my boli v ňom a bol to sneh. Sneh sa hnal šikmo vo vetre, holá zem sa ním pokrývala, vyčnievali z nej kýpte stromov, sneh padal na delá a v snehu boli chodníky a smerovali za zá­kopmi k latrínam.

Zdroj digitalizovaného úryvku:

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ, Bratislava 1973

Preložili Alfonz Bednár a Peter Ždán