Honoré de Balzac - Otec Goriot

   Pani Vauquerová, rodená de Conflans, je stará žena, ktorá už štyridsať rokov vydržiava v Paríži meštiansky penzión, zriadený v Novej ulici svätej Genovévy medzi Latinskou štvrťou a predmestím Saint-Marcel.   

    Tento penzión, známy ako Auquerovský dom, je prístupný rovnako mužom aj ženám, mladíkom aj starcom, no pritom sa zlé jazyky klebetníc nikdy nedotkli mravov toho ctihodného podniku. Pravda, už za tridsať rokov tam nikto nevidel mladú ženu a aby sa tam ubytoval mladý človek, musel by z domu dostávať veru mizerný mesačný príspevok na živobytie. A predsa roku 1819, v čase, ked sa táto dráma začína, natrafilo sa tam akési biedne dievča. A hoci slovo dráma upadlo do nevážnosti pre zneužívanie a znásilňovanie významu, ktorým v tých časoch nešetrila bolestínska literatúra, treba ho tu jednako použiť. Nie vari preto, že by náš príbeh bol dramatický v pravom zmysle slova, no podaktorí čitatelia, keď dielo dočítajú, vyronia možno zopár slz intra muros et extra* (lat.) doma i vonku (Pozn. prekl.). A či dielo pochopia aj mimo Paríža? Možno o tom pochybovať. Svojskosti tohto príbehu, plného postrehov a miestneho koloritu, možno oceniť iba medzi vŕškami Montmartru a Montrougeskými výšinami, v tom povestnom údolí, kde vakovka už-už opadáva z domov a kde sú jarky čierne od blata, v údolí plnom ozajstných utrpení, radostí naraz falošných a v ktorom je toľko vzruchu, že treba neviem akej svetobornosti, aby tam vyvolala   senzáciu akého-takého trvania. A predsa sa tu a tam stretneme s bolesťami, ktoré nakopením nerestí a cností stávajú sa veľkými a vznešenými. Pri pohľade na ne i sebecké záujmy sa zarazia a uľútostia, no dojem nimi vyvolaný je ako chutné ovocie naponáhle prezreté. Kára civilizácie ponáša sa na voz s modlou Džagernata, ťažko ju spomalí srdce, ktoré nemožno tak ľahko rozdrviť ako iné srdcia a ktoré iba pribrzdí jeho koleso; čoskoro totiž srdce zlomí a pokračuje si v slávnom pochode. I vy tak urobíte, vy, čo držíte túto knihu v bielej ruke, vy, čo sa vbárate do mäkuškého fotela a hovoríte si: „Možno ma to pobaví..." A po dočítaní skrytých nešťastí otca Goriota s chuťou si zaobedujete, pripíšete svoju bezcitnosť na účet autora, obviníte ho, že zveličuje a že si k skutočnosti niečo pribásnil. Nuž vedzte: táto dráma nie je ani výmysel, ani román. "All is true* (lat.) svojho druhu (Pozn. prekl.) — je taká pravdivá, že prvky z nej môže každý vybadať u seba samého možno vo vlastnom srdci.

    Dom, využívaný na spomenutý meštiansky penzión, patrí pani Vauquerovej. Stojí na dolnom konci Novej ulice svätej Genovévy, na mieste, kde terén klesá smerom k Lukovej ulici takým prudkým a strmým svahom, že kone po ňom, len zriedkakedy vystupujú alebo schádzajú. Táto okolnosť spôsobuje, že v týchto uliciach, zovretých medzi dómom Val-de-Grace a dómom Pantheónu, panuje ticho; obe monumentálne budovy menia ráz tamojšieho ovzdušia, vyvrhujúc žlté tóny a stemňujúc všetko prísnymi tôňami, ktoré vrha­jú ich kupoly. Dlažba je tu suchá, v jarkoch niet ani blata, ani vody, pozdĺž múrov rastie tráva. Najbezstarostnejší človek tu zosmutnie ako všetci chodci, hrmot povozu stáva sa tu udalosťou...

 

Úryvok je prevzatý z knihy vydanej vo vydavateľstve TATRAN v roku 1970

Translation © Ľudovít Vantuch