Jean Genet

Za zlom som šiel a z lásky som sa púšťal do dobrodružstva, ktoré ma priviedlo do väzenia. Chlapi verní zlu nebývajú pekní, no majú veľa mužných cností. Sami od seba, alebo ak ich zvedie náhoda, oddajú sa bez zábran a s jasnou mysľou nehanebnému a mrzkému činu, ktorý — ak má hĺbku — pripomína lásku. V erotických hrách sa ukrýva nechutný svet, svedčí o ňom nočný šepot milencov. Ich slová sa nepíšu. Šepkajú sa v noci do ucha zachrípnutým hlasom. Na úsvite sa na ne zabúda. Zločinci odmietajú cnosti sveta zvonka, v beznádeji budujú svoj vlastný zakázaný svet. Zmieria sa s ním. Ťažko sa v ňom dýcha. Zvyknú si. No sú od vás ďaleko — vzďaľujú sa vám tak ako v láske, i mňa vzďaľujú od vás a vašich zákonov. Ich svet zaváňa potom, spermiou, krvou. A moje neukojené telo a duša im ponúka oddanosť. Ten svet je stavaný na erotike, preto sa vrhám do zla. Moje dobrodružstvo — pretože sa búrim a nič pritom nežiadam — bude až do tohto dňa dlhodobým obťažným párením so zložitými erotickými úkonmi (jeho rituálne podoby ma privedú do väzenia a na verejnosť). Ak je to trest — v mojich očiach oprávnený — za odporný čin, bude značiť nesmiernu potupu. Cieľový bod, kam mužov privedie ich skazenosť, bol pre mňa ideálne miesto čistej ľúbostnej súhry, lepšie povedané zvláštnej, pretože velebí ,,zásnuby z popola." Chcem ich ospevovať, preto použijem to najvzácnejšie — vrodenú citlivosť, s akou vnímam napríklad trestancove šaty. Okrem toho, že majú svoje odtiene, ich drsná látka pripomína niektoré kvety s jemným ochlpením — maličkosť, ktorou dokážem, že sila a hanba je vzácna a krehká. Takýto prímer napadne iba mne, inému by nezišiel na um, no nemôžem inakšie. A tak som ponúkal trestancom nehu, chcel som im vymyslieť najkrajšie mená, ich skutky okrášliť jemným prívlastkom (i pod takou clonou som nemohol nevidieť ich svaly vraha a agresívne pohlavie). Vari nie takýchto chcel som ich vidieť v Guajane? Siláci, ktorí sa vzpínajú, tvrdí chlapi zahalení do moskytiéry?

A s každým kvetom vchádza do mňa smútok a všetky pokope vyvolávajú zármutok, smrť. Práve vo väzení hľadal som lásku. Každý môj cit, vášeň viedli ma k nádeji, predtuche, viedli ma k zločincom, do ich služieb alebo do služieb zločinu. Keď píšem túto knihu, zločinci sa vracajú do Francúzska. Píšu o nich v novinách. Dedič kráľovstva zakúša pocit prázdnoty, republika si žiada bezbožníkov. Koniec väzenia nám bráni vojsť so živým svedomím do vybájeného podradného sveta. Skosili nás v najdramatickejšej chvíli — pri našom odchode, nalodení, plavbe na mori, všetko konáme so sklonenou hlavou. Návrat, tá istá plavba späť stráca zmysel. Samému mi rozpustenie galejí pripadá ako najhorší trest, okliešťujú nás, amputujú našu nevďačnosť. Netrápi ich, že nás obrali o svätožiaru snov, uťali ich prv, než sa skončili. Ústredné väznice majú svoju moc, inakšiu. Menšiu. Mizne v nich trocha pokrivená elegancia. Zle sa tam dýcha, človek vláči nohu za nohou, plazí sa. Ústredné väznice sú chladné, čierne, strohé a pomalý kŕč sa mení na dokonalú podlosť. Preto sú ústredne preplnené zlými chlapmi, černejú sa ako od krvi nasýtenej uhľovodíkom. (Vravím čierne. Núti ma k tomu odev zadržaných — zajatcov, zajatia, väzňov. Sú z hrubého hnedého súkna.) Vedie ma k nim túžba. Viem, ako komicky vo väzení vyzerajú. Z masívneho a hlučného podstavca z čižiem vyrastá krehká trestancova postava. Smiešne sa láme nad fúrikom. Hrbí sa pred strážnikom a v ruke drží slamený kapalín. Mladší väzni si ho so súhlasom strážcu zdobia ukradnutou ružou alebo nosia baret z hrubého hnedého súkna. V poníženom postoji sú úbohí. (Ak ich bijú, čosi v nich rastie — zbabelec, klamár, zbabelstvo, klamstvo —v rýdzej podobe, kalené ako oceľ). Zostávajú ponížení, čo na tom... Nehovoriac o tých, ktorí sú dobití, krívajúci, zohavení, áno, tí sú najkrajší, zdobí ich moja neha. 

— Zločin dlho váhal, kým si našiel cestu k toľkej dokonalosti, akú predstavujú Pilorge a Anjel-Slnko. Isté okolnosti prispeli k tomu, že ich dorazil (hrozné slovo!). Krásne tváre, silné a vznešené telá dospeli k záľube v zločine, pevná morálna sila prijala takýto osud a následne trest, no najmä najväčšiu prednosť — krutosť, ktorá z nich svieti. Ak hrdina bojuje s nocou a víťazí nad ňou, nech z neho ostanú iba zdrapy. Takisto váha a o dosiahnutý pocit šťastia bojuje radový policajt. Zbožňujem jedných i druhých. Ak však milujem zločiny, potom preto, že k nim patrí trest, „bolesť" (Oni to dobre vedia. Bývalý boxer Ledoux sa usmial na inšpektorov: ,,Moje zločiny som mal oľutovať prv, než k nim došlo"). Preto chcem byť s nimi, zaplaviť ich láskou. 
V tomto denníku nechcem zatajiť príčiny, pre ktoré som sa stal zlodejom, k tým hlavným patrila potreba jest, tak či onak neviedla ma k tomu horkosť, krivda, zloba alebo podobné pocity. S maniackou starostlivosťou, “žiarlivou starostlivosťou" pripravoval som si dobrodružstvá tak, ako pripravujeme dieťaťu plienku alebo izbu na akt lásky.

Násilie nazvem „odpočinutá odvaha" zaľúbená do nebezpečenstva. Spoznáte ju na očiach, v chôdzi, úsmeve a ste to vy, koho znepokojí. Vyvedie z miery. Násilie je pokoj, ktorý vás rozruší. Často sa povie: „Ten mladík má sebavedomie." V Pilorgovej jemnej tvári sa zračí neobyčajné násilie. O to výraznejšie, že je subtílna. Násilie tušíte v jedinečnom tvare Stilitanovej ruky, nehybne leží na stole, kvôli nej nik pokojne a bezpečne neodpočíva. Pracoval som so zlodejmi a pasákmi, vážil som si všetkých, no nik nebol odvážny, ani najmocnejší z nich — Guy — aj tomu chýbala odvaha k násiliu. Stilitano, Pilorge, Michaelis boli zbabelci. I Jáva. Keď odpočívali — nehybne, s úsmevom na perách — z očí, nozdier, úst, dlaní, zo vzdutého rázporku, spod plachty alebo vystrčeného lýtka sálala žiarivá a temná zloba, ktorá pripomínala opar. 

Nič nepotvrdí násilie lepšie ako neprirodzené pohyby. René má predovšetkým pôvabnú tvár. Jemná krivka nosa robí z neho šibala, nepríjemná je iba popolavá pleť jeho nepokojnej tváre. Oči sú tvrdé, pohyby pokojné a isté. V celách mláti pederastov, prehrabáva sa im vo vreckách, všetko im vezme a občas — akoby z milosti — kopne ich do tváre. Nemám ho rád, ale pôsobí na mňa jeho pokoj. V akcii — v tmavých nepokojných nociach blízo pisoárov, trávnika, lesa, stanice, pod stromami na Elyzejských poliach, pri bráne Maillot (vždy v noci) — býva vážny, ani stopa po romantizme. Vracia sa okolo druhej, tretej a je nabitý zážitkami. Prezrádza to každá časť jeho tela — ruky, ramená, nohy, šija. Nevidí, ako sa chvejú, vecne mi o všetkom rozpráva. Z vrecák vyberá hodinky, prstene, obrúčky — nočnú korisť. Dáva ich do skleného pohára, o chvíľu ho zaplní. Zvyky teplých ho neprekvapujú, tí sú nato, aby do nich surovo kopal. Z rečí, keď sedí na mojej posteli, zachytávam útržky príhod. O dôstojníkovi v spodkách, ktorému potiahol peňaženku a ktorý mu pohrozil prstom: Odíďte! René mu so smiechom povedal: „Myslíš, že si v armáde?" Nato ho surovo udrel päsťou do lebky. Alebo ten, ktorý sa vyparil, keď mu René v zápale otvoril zásuvku a našiel v nej ampulky s morfiom. Skosený teploš si musel pred ním pokľaknúť. Rád ho počúvam. Môj antverpský život pokračuje, ibaže telo spevnelo. Povzbudzujem Reného, radím mu, poslúcha ma. Vravím mu, že nikdy nemáva prvé slovo. — Pusť sem chlapca, nechaj, nech sa okolo teba krúti. Tvár sa trocha prekvapene, keď ti ponúkne lásku. Predstieraj, že si hlúpy, neskúsený. 
Každá noc, každé slovo ma o niečom poučí. V predstavách som stále s nimi. Trápi ma iba, že sa cítim súčasne v role obete i vraha, voľakde sa spoja a nadránom s hrôzou zistím, ako málo bolo treba a obeť by prijala smrť a zločinec galeje alebo gilotínu. Tak sa môj nepokojný život prenáša do mojej krajiny Guajany. 
Bez toho, žeby to tí chlapci chceli, ich životy, pohyby sú búrlivé. Ich duša vydrží násilie, i keď si ho nepraje. Podrobujú sa mu. Tí, ktorí prijali násilie ako samozrejmosť, sú prosté duše. Všetky gestá, ktoré dotvárajú rýchly a ničivý život, sú priamočiare a rýchle — ako ťah grafika, no ak sa spoja, nastane búrka, blesk, zasiahne ich, zabije, alebo zabije mňa. No i tak, čím je ich prudkosť v porovnaní s mojou? Rád ju prijímam, chcem ju mať, chytám sa jej, využívam ju, privlastňujem si ju, spoznávam, premýšľam o nej, odhadujem ju a zmierujem sa s jej nebezpečenstvom. Potrebujem ju k obrane, aby som bol tvrdý oproti tej ich, ktorú znášajú ako prekliatie, pretože vychádza z ich rozžeraveného vnútra — tak ako svetlo zvonka, ktoré nás zaplavuje a osvetľuje. Vieme, že ich dobrodružstvá sú plné nebezpečenstva. Sú to blázni. Sú pripravení zabíjať a byt zabití za partičku karát, ak ktosi podvádza. A práve títo chlapci majú na svedomí drámy. 

Takýto opis násilia — cez pestré príklady — vám ukazuje, že slová, ktoré používam, nepotrebujem nato, aby som vykreslil hrdinu, ale aby ste spoznali mňa. Ak mám byť pochopený, musím cítiť čitateľovu spoluúčasť. Tak či onak, včas ho upozorním, ak mi môj lyrizmus nepôjde. Stilitano bol silný a statný. Kráčal živým a pomalým, pružným a ťažkým, knísavým krokom. Pritom bol svižný. To, čím si ma najviac podmanil — a takisto dievčatá z Barrio Chino — bol jeho chrcheľ, prehadzoval si ho zľava doprava, pripomínal závoj, tvoril sa mu pred ústami. ,,Odkiaľ ten chrcheľ berie?" vravel som si. ,,Skade mu vychádza? Taký hustý a biely. Moje nikdy neboli husté a takej farby, podobali sa na priehľadné, tekuté sklo." Prirodzene, predstavoval som si, aký bude mať penis, keď ho na moje želanie strčí do vzácnej pavúčej siete, ktorú som tajne nazval palácový závoj. Nosieval sivú šiltovku s polámaným šiltom. Len čo ju hodil na dlážku našej izby, premenila sa na mŕtveho bažanta so zlomeným krídlom, no potom si ju nasadil na hlavu, posunul na ucho a spod okraja vykĺzol nádherný plavý prameň vlasov. Ak poviem, že mal krásne belasé oči, vždy cudne sklopené k zemi, musím dodať: „Správal sa neskromne." A tie oči uzatvárali husté svetlé mihalnice a obočie ako tieň večera, nie zloby. Ako si mám vysvetliť pocit, ktorý sa ma zmocňuje v prístave, keď sa plachty na stožiaroch lode v pravidelnom rytme vzdujú a spľasnú, keď najskôr premýšľam a potom s istotou viem, že také pohyby jestvujú v mojej láske k Stilitanovi. 

Poznal som ho v Barcelone. Žil medzi kurvami, zlodejmi a ženami. Bol krásny, ale treba povedať, ako jeho krása prispela k môjmu pádu. Šaty som mal úbohé a špinavé. Bol som hladný a uzimený. Bola to úbohá kapitola môjho života.

Rok 1932. Španielsko sa hemžilo čvargou a žobrákmi. Prechádzali z obce do obce. V Andalúzii — lebo tam bolo teplo, v Katalánsku — lebo bolo bohaté, krajina ako celok bola prijateľná. Bol som voš, uvedomoval som si to. V Barcelone sme sa pohybovali po uličkách Médioda a Carmen. Šiesti sme spávali na holej prični a na úsvite sme odchádzali žobrať na trhoviská. Zo štvrte Barrio Chino sme vychádzali v bande a na Parallelo sme sa roztrúsili s košíkom v ruke, pretože gazdiné nám namiesto sou dávali pór alebo kaleráb. Vracali sme sa na obed a z koristi sme robili polievku. Také sú zvyky spodiny, ktorú opisujem. V Barcelone som vídal mužské dvojice, kde zaľúbenec hovoril druhému: 

— Dnes ráno beriem košík.
Vzal ho a šiel. I Salvador mi raz vzal košík a povedal:
— Pôjdem žobrať pre teba.

Snežilo. Kráčal po zamrznutej ulici, v roztrhanom saku a nohaviciach — boli z nich zdrapy — ovísali mu vrecká, košeľu mal stvrdnutú od zimy. Tvár mal zúboženú, utrápenú, pritom bledú a potmehúdsku. Holiť sme sa neodvažovali, bola hrozná zima. Vrátil sa okolo obeda, priniesol trochu zeleniny a masť. Už tu sa zmienim o prvých trhlinách v mojom vedomí, a hoci viedli k nebezpečenstvu, umožnili mi spoznať krásu. Obrovská láska (i bratská) naplnila moju bytosť a niesla ma v ústrety Salvadorovi. Vyšiel som z hotela krátko po ňom a pozoroval ho, ako prosíka ženy. Sám som kradol, pre seba a pre druhých, poznal som tú frázu. Spája sa v nej kresťanská viera a milosrdenstvo. Chudák sa v nej stotožňuje s Bohom. Výlev žobráka je taký ponižujúci, myslím, že pri ňom sfialovie i para, ktorá mu vychádza z úst.
— Por Dios.

Nepočul som ho, no domýšľal som si, ako vetu vypúšťa pred každým stánkom, pred každou paňou. Striehol som na neho ako pasák na prostitútku, no v srdci som mal nehu. Tak som v Španielsku a svete žobrákov spoznal všetky podoby skazenosti, ale musel som si dodať pýchu (to jest lásku), aby som skrášlil tie podlé a špinavé bytosti. Musel som sa o to pričiniť. Postupne sa mi to darilo. Aj keď vám neviem opísať spôsob, ako som k tomu dospel, poviem vám, že som pomaly privykol a bral môj úbohý život ako nutné zlo. Nikdy som z neho nerobil viac než bol, neusiloval som sa skrášliť ho, zastierať, naopak, chcel som si ho utvrdiť v jeho hnuse a aj najšpinavšie črty som vnímal ako veľké. Vrcholný zmätok som zažil, keď ma po jednom záťahu — je to scéna, ktorá predchádza tej, ktorú opisujem v úvode knihy — policajt prehliadal a prekvapený mi vybral z vrecka, okrem iných vecí, tubu vazelíny. Dalo sa na nej zasmiať, pretože to bola voňavá vazelína. V pisárni sa na nej veselo — ja menej — zabávali:

— Dávaš si ju do nosa?

— Pozor, aby si sa nenakazil. Na svojho chlapíka prenesieš čierny kašeľ.

Poznal som iba slang a ťažko som pochopil útočné, pichľavé, jedovaté slová. Išlo o tubu vazelíny, na jednom konci stočenú. Znamenalo to, že bola použitá. Spolu s ostatnými vzácnymi predmetmi, ktoré som získal pri záťahu, bola táto symbolom skazenosti, také čosi sa usilujeme utajiť, no priniesla mi isté omilostenie, ktorému som sa tešil. Keď ma zavreli do cely a ako-tak som sa spamätal z nešťastia, že som opäť vo väzení, stále mi neschádzala z mysle tá vazelínová tuba. Policajti mi ju slávnostne pohadzovali pred očami, iba tak mohli prejaviť opovrhnutie, nenávisť, pomstu. Veru, bol to úbohý špinavý predmet, ktorý patrí tým najbiednejším — napokon zachránila ma pred bandou policajtov, najmä týchto španielskych, ktorí smrdia cesnakom, potom a olejom, hoci sa tvária dôležito a majú pevné svaly a sú sebaistí. Na rozdiel od ostatných predmetov, z ktorých som mal radosť, tento veru neznamenal žiadnu slávu... Na stole ležala malá tuba vazelíny, zo sivého hliníka, poprelamovaná, špinavá, zarážala svojou intímnosťou, súvisela s väzenským inventárom — lavicou, kalamárom, zákonom, zápachom, skľučovala ma, bola bezbranná, pripomínala mi olejovú lampu, či skôr pohrebnú sviecu.

(Keď to všetko píšem a spomínam na ten predmet, napadá mi iná scéna. Pod uličnou lampou v meste, kde píšem, vidím bledú tvár stareny. Plochá a okrúhla ako mesiac, veľmi bledá, ťažko povedať, či je ozaj smutná, alebo sa iba tvári. Podišla ku mne a pýtala si peniaz. Neha jej rybacieho mesiaca prezrádzala, že prišla z väzenia.

— Je to zlodejka, — vravel som si, no ako som sa vzďaľoval, premkol ma ostrý pocit nostalgie, vyšlo to z môjho najhlbšieho vnútra, začal som premýšľať, či to nebola moja matka, ktorú som stretol. O matke, ktorá ma opustila ešte v kolíske, nič neviem, ale zmocnil sa ma pocit, že to bola tá žobráčka.