Jean Genet bez masky

Vlani na jar vyšiel v Anglicku zaujímavý životopis o francúzskom dramaturgovi, básnikovi, románopiscovi a politickom esejistovi Jeanovi Genetovi (1910-1986). Americký spisovateľ Edmund White v poradí ako piaty autor — po J. P. Sartrovi, J. Derridovi, J. B. Moralym a A. P. Fouchéovi podal výpoveď o protirečivom živote a tvorbe zlodeja, básnika a revolucionára. V septembri vyšla kniha aj vo francúzskom preklade vo vydavateľstve Gallimard.

Edmund White sa v USA preslávil románmi Mladý Američan a Zabudnúť na Elenu, posledných sedem rokov žil v Paríži a venoval sa nielen zbieraniu materiálov k téme Genet, ale pôsobil aj ako sprostredkovateľ anglosaskej kultúry vo Francúzsku a naopak.

Biografia spracovaná znalcom a prívržencom hnutia „gay" neraz prezrádza protikladnosť prístupu k Genetovi. V čom sú si blízki, v čom vzdialení? Blízki v tom, že autor vie, akú úlohu zohrávali Spojené štáty v posledných rokoch Geneta. Naopak vzdialení vo všetkom ostatnom — odlišné vnímanie skutočnosti, iné umelecké tlmočenie sveta, iný postoj k homosexualite, sociálnym otázkam, iný životný osud, iná literárna tvorba. Na jednej strane autor, ktorého hlboko poznamenali dejiny francúzskej literatúry a ktorý sa prejavil vdaka dvom krstným otcom — Sartrovi a Cocteauovi — , a potom americký spisovateľ patriaci do hnutia „gay". Genet — rebel s dvoma tvárami, neustále lavírujúci na pomedzí trestného práva a blahodarnej poetiky, a militantný spisovateľ White, ktorý jasne a zrozumiteľne útočí na pokrytectvo. Genet — básnik, ktorý použije lož, mýtus, dvojzmysel ako stavebné kamene svojej tvorby, a naopak White, ktorý si fakty najskôr overí, až potom píše. Viac o tvorbe, než o živote. Využíva autobiografickú spoveď ako klamnú zbraň na dosiahnutie zrozumiteľnej a jasnej reči.

Kto je Genet? Produkt Francúzska traumatizovaného prvou svetovou vojnou a nástupom fašizmu, produkt neobyčajného rozkvetu literatúry povojnového obdobia a konečne produkt — priznajme — módnej vlny existencializmu, predovšetkým v divadle. Edmund White zasa produkt amerického hnutia „gay" a zástanca politického a literárneho programu pokrokovej americkej inteligencie šestdesiatych rokov. Dve rozdielne osobnosti vychádzajúce z odlišných svetov a výsledkom je strhujúca biografia, ktorá púta pozornosť nielen preto, že White mieni — ako posledný autor — prehodnotiť Genetov osud, ale pretože čestným a taktným spôsobom nezaujato posudzuje predovšetkým Genetovo dielo. Životopis neostáva uzavretý, pochybnosti umlčané, protirečenia potlačené.

Whiteov Genet nieje ani zavrhnutý, ani zbožňovaný. Na základe pravdivých údajov a svedectiev, aké White získal v kraji Genetovho detstva — v Alligny-en-Morvan, ale i v intektuálnom prostredí posledných Genetových rokov, básnik bol strojcom vlastného života. Whiteov prínos treba vidieť v tom, že k pravdivému obrazu Geneta sa prepracováva dôslednou analýzou divadelných hier, poézie a románov. Podobne ako Nabokov i Genet odmieta osobnú spoveď, zvedavcov, senzácie, preto všetky dialógy a svedectvá treba brať s rezervou a nedať sa oklamať Genetom, ktorý euforický spomína na detstvo, život, čím skresľuje skutočnosť. Dobre vie, že pravdivým opisom životných scén píli pod sebou konár vlastnej tvorby. Je pravda, že po celý život posadnuto pátra po svojej matke — Camille Gabrielle Genetovej, hľadá stopy a kauzálnosť svojej existencie. Jej neprítomnosť možno pokladať za hybný motor Genetovej literárnej tvorby a jej charakteru. White si kladie otázku, či všetky tieto „podhode-né" deti nespája spoločný cieľ—- hľadať identitu pomocou lží, pretvárky, provokácií. Nie náhodou vstupuje do Genetovho života žena s podobným osudom — Violette Leducová — chránenkyňa S. de Beauvoirovej, s ktorou sa ako priateľ-brat rozchádza, keď zneváži jeho dramatickú tvorbu. Práve tá, ktorá ho zbožňuje, mu povie: „Chceli od Racina, aby písal Rimbaudove básne? Chceli od Rimbauda, aby písal Racinove hry?"

Druhou ženou v Genetovom živote — kde ženy zo známych príčin chýbali — bola Anna Blochová z Brna, s ktorou sa zoznámil na svojich cestách po Európe, cestujúc, s falošnými dokladmi. Striedavo ho zatýkajú, väznia, vyhosťujú. Z väzenia Santé žiačke, ktorú učil po francúzsky, píše: „Tieto chvíle samoty, ktoré prežívam, sú dobré nato, aby som videl viac než svoj pupok a hodnotil svet s nadhľadom, s odstupom, poeticky. Asi ako vy, ktorá vnímate svet zo svojho prepychového apartmánu, ja zasa v roli Hamleta narážam hlavou o múr. Moje múry sú priehľadné. Vidíte, dokonca tvorím literatúru — isto zlú — tak či onak nie zúfalú. A ako som vám povedal, nič nie je stratené, pretože ostávate mojou priateľkou a dovolíte mi, aby som vás ľúbil."

Možno sú to lživé slová, ktoré potrebuje pre svoju životnú rolu. O to pravdivejšie vyznieva úryvok z Denníka zlodeja, prózy napísanej vo väzenskom prostredí, ktorú pokladáme za kľúč k Genetovej tvorbe:

„Brno či Brun je československé mesto. Vošiel som doň pešo, v daždi, len čo som prekročil rakúsku hranicu v Retze. Niekoľko dní som žil z drobných krádeží v obchodoch, ale bol som bez priateľov, úplne stratený uprostred nervózneho národa... Mesto Brno je tmavé, vlhké, dym z tovární a farba kameňa ho zrážajú k zemi. Dušu mám malátnu, mám pocit, že bývam v izbe so stiahnutými okenicami a že nemám na niekoľko dní problémy s peniazmi. V Brne sa hovorí po nemecky a po česky. V meste viedli boj dve znepriatelené bandy, práve vtedy ma k sebe prijala jedna z nich... tá, čo spievala po nemecky... Jeden gitarista mal asi dvadsať rokov. Bol to blondiak v kockovanej košeli a menčestrákoch. V Brne je krása vzácnosť, jeho tvár ma očarila... Žiaden z nich nebol z Brna, len ten, ktorý sa stal mojím priateľom a ktorý sa volal Michalis Andritch. Povedal som mu o niekoľkých krádežiach a o tom, že som bol vo väzení. Získal som si jeho obdiv. 0 niekoľko dní za výdatnej podpory mojich šiat som v jeho očiach ešte viac povyrástol. Podarilo sa nám niekoľko krádeží a stal som sa jeho pánom...

Skoro som pochopil, že kradnúť v strednej Európe je riziko, pretože polícia tu pracuje bezchybne. Nedostačujúce oznamovacie prostriedky a dokonale strážené hranice mi bránili rýchlo ujsť, dosť na tom, že som sa ako Francúz odlišoval. Tiež som si všimol, že iba málo mojich krajanov v cudzine kradne alebo žobre. Rozhodol som sa vrátiť sa do Francúzska a pokračovať— zrejme sa sústredím iba na Paríž — v zlodejskej práci." Prechádzame k jednej z hlavných tém Genetovho života — k homosexualite. Stojí za hranicou jeho literárnej tvorby, Genet jej nevenuje pozornosť, naopak, prenecháva tému Sartrovi a ten sa prepracováva k siahodlhým hypotézam (viď Sartrov Svätý Genest). Iba v jedinom liste, ktorý White cituje, sa Genet obracia na Sartra, používajúc jeho slovník a názor. Ústrednou vetou je: „Sex si nevyberáme, ale sa mu podriaďujeme." A potom: „Voľba homosexuality značí zamietnuť pokračovanie sveta." White v čase, keď vyučoval, pokladal Matku božiu kvetov za východiskový bod pri výklade „literatúry gay". Na rozdiel od Francúzska, kde spisovateľ môže byť i homosexuál, Spojené štáty takého autora automaticky priradia do literárneho prúdu „gay". Podobný osud by mala S. de Beauvoirová, ktorú by kategorizovali ako ženskú spisovateľku, alebo Patricka Chamoiseaua za „prozaika čiernych". White nepopiera Genetovu sexualitu, zmieňuje sa o dlhoročnom druhoví Mohamedovi, pravdivo konštatuje, že homosexualita patrila k Genetovým privilegovaným témam a popri krádeži a zrade dotvárala jeho súkromnú „svätú trojicu". Genet vnímal homosexualitu ako cnosť, vraj vidí svet inými očami, i keď na druhej strane bola podfarbená smútkom z vedomia, že ho o mnohé veci ochudobňuje, a preto jediným únikom ostáva písanie.

Protirečivý a neusporiadaný Genetov temperament sa prenáša do najvýznamnejšej časti jeho tvorby — do drám. V nich potvrdil svoju príslušnosť k „novému divadlu", k divadlu absurdity, podávajúc existenciálnu víziu zla. V súlade s princípmi antidi-vadla odmieta tradičné kategórie — čas, priestor, dej, osoby, jazyk — av úsilí odhaliť svet ľudskej biedy a osamelosti si protirečí, burcuje a provokuje vlastnými prostriedkami. Protirečivé sú i legendy o tom, aký mal Genet vzťah k divadlu. Tvrdil, že pozná iba Dumasove hry a nebyť Jouvetovej ponuky — Slúžky nikdy nenapíše. Opak je pravdou. Napríklad v listoch pani Blochovej ju podrobne informuje o repertoári parížskych divadelných scén, a keď v marci 1943 podpisuje P. Morthiena zmluvu na svoje knihy, na zozname je uvedených 5 divadelných hier, Divadlo je pre Geneta bojové pole. Kariéru začal roku 1947 hrou slúžky (Les Ronnes), po nich nasleduje Sprísnený dohľad (Haute surveillance, 1949), Balkón (Le Balcon, 1956), Černosi (Les Negres, 1958) a Paravány (Les Paravents, 1961). Slúžky najlepšie odzrkadľujú Genetove požiadavky — pompéznosť, pretvárku a pocit sviatku. „Aby nás bolo vidno, musíme zapôsobiť," také malo byť krédo hercov a slúžky Solange a Claire sa ním dokonale riadia, keď napodobňujú svoju madam. Genet si želal, aby sa skutočné a nepravdepodobné obrazy prelínali. „Režisér musí pochopiť, pretože všetko mu nemôžem vysvetliť, napríklad, že izba musí vyzerať ako ozajstná ženská izba, kvety ako ozajstné kvety, pričom herci cupitajú a majú na sebe ohyzdné šaty."

"Poburujúci" príbeh slúžok nemožno pochopiteľne vnímať iba ako provokáciu (čo sa stalo v prípade premiéry pred elegantným obecenstvom v divadle Athénée). Nejde ani tak o obhajobu ponižovaného služobníctva. „Je to rozprávka,"píše v roku 1963 Genet, „lepšie povedané alegorický príbeh, ktorý ma mal znechutiť, označiť ma za čosi, no pritom odmietal ukázať, kto som. V druhej fáze mal navodiť nepríjemný pocit v sále." To sa mu dokonale podarilo. Hra vyvolala škandál. (Dve sestry Solange a Claire slúžia u bohatej a krásnej panej, ktorú ľúbia a nenávidia. Anonymnými listami sa pokúsia jej milenca dostať do väzenia, ale pre nedostatok dôkazov ho prepustia, a tak sa rozhodnú zavraždiť svoju chlebodarkyňu. Ani teraz neuspejú. Hra sa končí tým, že prvá zavraždí druhú a osamelá slúžka ďalej žije sama.) V hre Balkón — hrali ju najskôr v Londýne, Berlíne a New Yorku — vidíme, ako do luxusného verejného domu vchádzajú alegorické prototypy Generála, Biskupa, Sudcu, teda stáli hostia, spokojní iba vtedy, ak sú odetí do šiat uvedených osobností. White hodnotí Genetovo divadlo ako poéziu, čo vidno najmä v slovách. Vysvetľuje, prečo za najlepšie pokladá hry Slúžky a Černosi. Dôvod je prostý. Genet pri uvedení týchto diel spolupracoval so schopnými ľudmi od divadla. V prípade slúžok L. Jouvet napríklad upravil trojaktovku do formy jednoaktovky s dodržaním klasických jednôt a s uvedením iba troch hlavných postáv. V Černochoch zase Genet spolupracuje s R. Blinom. Kameňom úrazu ostáva podnes problém, kde nájsť dobrých profesionálnych černošských hercov. V USA hru z tohto dôvodu vyradili v sedemdesiatych rokoch z repertoáru, hoci sa tešila obľube v amatérskych černošských hereckých spoločnostiach. Vo Francúzsku podnes nemožno nájsť adekvátny herecký tím. Ak Genet na jednej strane poslúcha pokyny a riadi sa odbornými radami režisérov, na druhej strane úzkostlivo až posadnuto konfrontuje scénické podanie s predlohou. Jestvuje list, ktorý Genet adresoval istému poľskému režisérovi a vyslovene mu v ňom zakazuje, aby černochov hrali na jeho scéne belosi zamaskovaní na čiernych. Podobne rolu slúžok mali podľa jeho predstáv zahrať mladí chlapci. Hra Černosi prezrádza Genetovu politickú angažovanosť, ktorá sa vyznačovala liberálnym postojom k rôznym politickým názorom, pričom v istých otázkach ostával nemenný. Angažovanosť tejto hry treba vidieť v tom, že v nej hrajú výlučne černosi. Je to prejav Genetovej solidarity.

Takisto v hre Paravány, kde divadelný text tvorí akúsi sondu do citlivej matérie politiky, hoci divák ťažko rozpozná politický postoj autora. Témou je alžírska vojna, i keď v nej nie je reč o Alžírsku, kolonizátoroch či mudžahidínoch. V hre prosto Alžírčan zradí svoj tábor a Genet podobne ako Elsa Moranteová alebo Dostojevskij v závere obhajuje ľudí stojacich na okraji spoločnosti, pretože svet nimi pohŕda. Genet vošiel do povedomia básnickými zbierkami Tajné spevy (Chants secrets, 1945) a prózou zo zlodejského a homosexuálneho prostredia — Matka božia kvetov (Notre-Dame-des-Fleurs, 1942-45), Zázrak ruže (Miracle de la rose) a Denník zlodeja (Journal du voleur, 1949). Ovplyvnený až očarený Proustom prepracováva sa k poézii prekliatych básnikov. White o jeho poézii vraví: „Osobne sa mi nepáči až tak ako jeho romány. Tie majú poetické rysy, ktoré naopak jeho poézii chýbajú." Veľa spisovateľov zanechalo básnické i fiktívne prozaické diela. Nabokov, Updike, no predovšetkým T. Williams. Poézia sa zväčša menej páči, pretože v nej chýba konkrétny detail, ktorý naopak jestvuje vo fikcii. Preto ich lyrická poézia pôsobí konvenčne. Invenciu lepšie uplatnili v dramatických žánroch a románoch. To je i prípad Geneta. Môžeme ho pokladať za poetického románopiscu.

Dôležitou kapitolou v jeho živote je angažovanosť v niektorých politických otázkach. Zaujali ho v čase, keď prestal písať, a pravdu povediac, nezaujímal sa o všetko dianie vo svete, najmä k politike Francúzska sa nikdy nahlas nevyjadroval. Jestvujú dve kauzy — Čierni Panteri v USA a Palestínčania, — kde sa stotožnil s národom, ktorý hľadá svoju zem. Je známe, ako predvídavý Genet pred Palestínčanmi vyhlasuje toto: „Keď svoju zem dostanete, už tu nebudem."

Originalitu jeho politického postoja treba hľadať v jeho otvorenej angažovanosti sa za vec, ktorá ho bytostne zaujala. Ked v čase druhej svetovej vojny spolunažíval v cele s militantnými komunistami, zazlieval im, prečo sa vylučujú z tábora zločincov. Asi preto neskôr nikdy nevstúpil do angažovanej ľavicovej strany. A keď ho v päťdesiatych rokoch vyzvali, aby podpísal Manifest 121, odmietol so slovami, že komunisti by isto neprijali do svojich radov zločinca a vyvrheľa. Hoci sa politike venoval v čase, keď prestal písať, každé jeho dielo treba vnímať v politickom kontexte. Najlepšie to ilustruje Zaľúbený zajatec, kde zvádza vnútorný boj, keď chce vyjadriť politickú angažovanosť a vrodený ironický podtón. Je otázne, či White odpovedal na všetky otázky, ktoré Genetov život a dielo kladú. Isto nie. Ale ucelený ostáva obraz Geneta samotára. A naopak otvorený problém jeho temperamentu, životného postoja a najmä náplne. White sedem rokov zasvätil štúdiu Jeana Geneta. Za dlhšieho pobytu v mieste jeho rodiska — v Morvane — sa prepracoval k zaujímavej teórii, lepšie povedané hypotéze. Genet mal dve šance — vychovávala ho rodina remeselníkov, nie sedliakov, a školu mal hneď oproti domu. Čo ho viedlo k tomu, že v desiatich rokoch začal kradnúť? Je pravda, že životopisy nepožívajú vo Francúzsku takú vážnosť ako napríklad v anglosaských krajinách. O to viac možno biografiu amerického autora pokladať za prínos. Geneta si všíma väčšmi ako umelca než ako človeka, čo mu Američania vytkli. Na druhej strane poprel vo Francúzsku dosť zakorenenú teóriu o determinovanosti človeka prostredím (impulz jej dal Sainte-Beuve).

White sa v súkromí o svojej knihe vyjadril takto: „Geneta spisovateľa obdivujem väčšmi než v čase, keď som začal písať túto knihu. Dovtedy som ho — ako väčšina z nás — pokladal za satanského básnika, lepšie povedané za samouka. V skutočnosti Genet bol myslením na úrovni Prousta. Jeho dielo nie je vonkoncom prízemné, naopak je premyslené a svedčí o intelekte. Nie náhodou ovplyvnil vtedajších troch filozofov — Sartra, Derridu a Foucaulta.

Genet ako človek bol neznesiteľný a zasluhoval si vážnosť. Neznášal kompromisy, bol výbušný a netoleroval omyly priateľov. Obávam sa, že by som si nezískal jeho priazeň. Prečo? Nemal rád amerických belochov, spisovateľov, homosexuálov a meštiakov. "

Zdroj: Revue svetovej literatúry 2/1994
Z časopisu
Magazine litérraire spracovala
Dana Fašangová

Digitalizované 11.4.2011