Jean Giono - Muž, ktorý sadil stromy

Na juhovýchode a na juhu, medzi Sisteronom a Mirabeau, ohraničuje kraj rieka Durance. Na severe ho potom lemuje horný tok rieky Dromy, od jeho prameňa až po mestečko Die. Na západe sú to roviny grófstva venaissinského a výbežky hôr Ventoux. Územie zaberá celú časť kraja Nízkych Álp, južnú časť rieky Dromy a malý uzavrený úsek Vaucluse. Vtedy som podnikol dlhé putovanie tamojšími pustinami, holými a jednotvárnymi stepami, vo výške asi 1200 až 1900 metrov. Rástla tam iba divoká levanduľa.

Prechádzal som týmto krajom, kde je najširší, a po troch dňoch putovania som sa dostal do neuveriteľne bezútešných končín. Utáboril som sa vedľa zrúcanin opustenej dediny. Vody som sa nenapil už od minulého dňa a potreboval som ju objaviť. Polorozborené domy boli natesnané ako staré osie hniezdo. To ma priviedlo na myšlienku, že tu kedysi určite bola studnička alebu studňa. Bola tam skutočne studnička, ale vyschla. Päť alebo šesť domov bez striech ničil vietor a dážď. Zvonica kaplnky sa zrútila. Všetko stálo v rade rovnako ako v iných dedinkách, kde je život, tu sa však celkom vytratil.

Bol horúci júnový deň a slnko hrialo. Ale tu, v končinách vysoko položených a bez akéhokoľvek prístrešia, fičal vietor neznesiteľne prudko. Ručal medzi stenami domov ako šelma, ktorú vyrušili, keď sa kŕmila.

Musel som ísť ďalej. Šiel som už päť hodín a ešte som nenašiel vodu. A nič nedávalo nádej, že ju nájdem. Všetko bolo vyprahnuté a všade rástli iba drsné trávy.

Zrazu sa mi zdalo, že v diaľke vidím stáť malú postavu. Myslel som, že je to pastier. Asi tridsať oviec ležalo okolo neho na rozpálenej pôde a odpočívalo.

Dal sa mi napiť vody. Za chvíľu ma zaviedol do ovčína v zákrute náhornej roviny. Tú znamenitú vodu čerpal z veľmi hlbokého prírodného zdroja. Nad ním postavil jednoduchý rumpál.

Pastier hovoril veľmi málo. U osamelo žijúcich ľudí to býva bežné. Ale bolo vidieť, že je sebaistý, plný dôvery. V takom kraji, kde chýba úplne všetko, to bolo zvláštne. Nebýval v nejakej chatrči, ale v skutočnom kamennom dome. Bolo dobre vidieť, ako vlastnými rukami dom opravil. Keď sem prišiel, bol by dom len zrúcanina. Teraz mal opäť dôkladnú strechu a voda cez ňu nikde nepretekala. Keď ju vietor bičoval, bil do škridlíc na streche ako morské vlny bijú v búrke do brehu.

Domácnosť mal v poriadku, hrnce boli umyté, podlaha pozametaná, puška vyčistená a na ohni sa varila voda. V tej chvíli som si všimol, že je pastier čerstvo oholený. Všetky gombíky mal pevne prišité. Šaty mal tak dôkladne udržiavané, že opravy nebolo vidieť.

Rozdelil sa so mnou o polievku. Ale keď som mu potom ponúkol vrecúško s tabakom, povedal mi, že nefajčí. Jeho pes bol rovnako mlčanlivý ako on. Bol priateľský, ale nijako si nevynucoval moju priazeň.

Hneď sme sa dohodli, že tam prenocujem. Do najbližšej dediny bolo viac ako jeden a pol dňa chôdze. A okrem toho som poznal veľmi dobre ráz osamotených usadlostí v tunajšom kraji. Štyri alebo päť sú roztrúsené na úbočiach kopcov, jedna ďaleko od druhej, obklopené svetlou dubovou mladinou. A sú až na konci zjazdných ciest.

Bývajú tam drevorubači a pália drevené uhlie. Život je tam ťažký. Rodiny žijú natesnané jedna k druhej. Podnebie je neobyčajne drsné, v lete i v zime. Tá odlúčenosť obyvateľov vydrážďuje k sebectvu. Nerozumná ctižiadosť sa vybičováva v neustálu túžbu uniknúť odtiaľ.

Muži jazdia do mesta s nákladom uhlia a potom sa zase vracajú. Neustále striedanie nádeje a sklamania ničí aj tie najspoľahlivejšie vlastnosti. Ženy sú plné nenávisti. Konkuruje sa vo všetkom. Rovnako tak v predaji uhlia ako v získani miesta v lavici v kostole. Navzájom sa prekonávajú v cnostiach, ale súperia aj v nerestiach. A tiež vietor neprestáva dráždiť nervy. Dochádza priamo k epidémiam samovrážd a mnoho je i prípadov šialenstva, takmer vždy končiacich vraždov.

Pastier nefajčil, ale šiel pre vrecúško a vysypal na stôl plno žaluďov. Fajčil som fajku a ponúkol som sa, že mu budem pomáhať. Odpovedal, že to je jeho záležitosť. A skutočne: keď som videl, ako starostlivo to robí, nenaliehal som. To bol náš celý rozhovor. Keď dal nabok hromadu dobrých a dosť veľkých žaluďov, odpočítal hŕbky po desiatich. Vyradil ešte malé žalude alebo tie, ktoré boli trochu prasknuté. Prezeral ich totiž veľmi dôkladne. A len čo mal pred sebou sto bezchybných žaluďov, nechal to a šli sme spať.

Spoločnosť tohoto muža prinášala kľud. Na druhý deň som ho požiadal, aby mi dovolil u neho celý deň odpočívať. Považoval to za samozrejmé. Presnejšie povedané, mal som  dojem, že ho nič nemôže vyrušiť. Ten odpočinok nebol pre mňa nijako nevyhnutný, ale bol som plný zvedavosti a chcel som sa toho dozvedieť viac. Pastier vypustil stádo a zaviedol ho na pastvu. Než odišiel, namočil do vody vo vedre vrecko so starostlivo vybratými a odpočítanými žaľuďmi.

Všimol som si, že miesto palice niesol železnú, ako palec silnú tyč, asi jeden a pol metra dlhú. Predstieral som, že sa prechádzam, aby som si odpočinul, a šiel som rovnobežne s jeho cestou. Pastvina ovcí bola dole v úžľabine. Malé stádo pastier prenechal pod dohľadom psa a šiel hore k miestu, kde som stál. Obával som sa, že mi prichádza vytknúť, že som dotieravý. Ale vôbec nie. Viedla tadiaľ jeho cesta a vyzval ma, aby som ho doprovodil, pokiaľ nemám nič lepšie na prácu. Vystúpil ešte dvesto metrrov na kopec.

Keď prišiel na miesto, ktoré si predom vybral, zarazil železnú tyč do zeme. Urobil tak zakaždým jamku, vložil do nej žaluď a potom zahrnul jamku hlinou. Sadil duby. Spýtal som sa ho, či mu ten pozemok patrí. Odpovedal, že nie. Spýtal som sa, či vie, komu patrí. Ale nevedel. Predpokladal, že je to obecný pozemok alebo že možno patrí ľuďom, ktorí o neho nestoja. Nestaral sa o to, aby poznal majiteľa. Starostlivo vysadil svojich sto žaluďov.

Po obede začal zase triediť žalude. Asi som sa vyzvedal dosť naliehavo, pretože mi odpovedal. Už tri roky sadil stromy v tejto samote. Vysadil ich sto tisíc. Dvadsať tisíc sa ich ujalo. Počítal s tým, že z tých dvadsať tisíc ešte polovicu stratí. Postarajú sa o to hlodavce alebo sa stane niečo, čo v zámeroch Prozreteľnosti nie je možné predvídať. Ostávalo ešte desať tisíc dubov a tie porastú v mieste, kde predtým nebolo vôbec nič.

V tú chvíľu ma napadlo, koľko má tento muž asi rokov. Zrejme mu bolo cez päťdesiat. Päťdesiatpäť, povedal mi. Volal sa Elzeard Bouffier. Mal kedysi na rovine statok. Tam prežil svoj život.

Stratil jediného syna a potom i ženu. Uchýlil sa do samoty, kde ho tešilo žiť v pokoji, s ovcami a so psom. Usúdil, že krajina hynie, pretože je tam málo stromov. A pretože nemá nejakú dôležitú prácu, rozhodol sa, dodal ešte, že tu situáciu napraví.

A keďže i ja, hoci som bol mladý, žil som v tej dobe osamelo, dokázal som osamelých ľudí chápať a nadviazať s nimi spojenie. Napriek tomu som však urobil chybu. Práve moja mladosť ma viedla k tomu, aby som si podľa seba predstavoval budúcnosť i akési hľadanie šťastia. Povedal som mu, že za tridsať rokov tých desať tisíc stromov, to bude krása. Odpovedal veľmi proste, že keby mu Boh doprial žiť ešte tridsať rokov, vysadil by spústu ďalších dubov a tých desať tisíc stromov by bola iba kvapka v mori.

Napokon sa už zaoberal rozmnožovaním buka a blízko domu mal škôlku, ktorá vznikla zo zasadených bukvíc. Stromčeky chránené pred ovcami drôteným pletivom vyrastali v plnej kráse. Povedal mi, že zamýšľa zasadiť brezy v miestach, kde sa niekoľko metrov pod povrchom zeme skrýva trochu vlhkosti. Na druhý deň sme sa rozlúčili.

V ďalšom roku vypukla prvá svetová vojna a päť rokov som bol na vojne. Vojak pechoty môže len ťažko myslieť na stromy. Aby som pravdu povedal, nijako ma tá príhoda nepoznamenala. Díval som sa na to ako na koníčka, ako je napríklad zbieranie známok. A zabudol som na to.

Keď som sa vrátil z vojny, dostával som len nepatrný demobilizačný príplatok, ale veľmi som túžil nadýchať sa čerstvého vzduchu. Bez akéhokoľvek iného úmyslu som sa vydal na cestu do tých pustých končín.

Kraj sa nezmenil. Napriek tomu som za opustenou usadlosťou zbadal v diaľke akúsi šedú hmlu. Pokrývala kopce ako nejaký koberec. Od predchádzajúceho dňa som začal myslieť na stromy. Hovoril som si: "Desať tisíc stromov zaberá poriadne veľkú plochu."

Príliš mnoho ľudí som videl za tých päť rokov umierať, preto som si dokázal ľahko predstaviť i smrť Elzearda Bouffiera. Zvlášť, keď je nám dvadsať rokov, päťdesiatroční muži sa nám zdajú starci, ktorých čaká už len smrť. Ale Elzeard Bouffier nebol mŕtvy. Dokonca bol plný života. Zmenil zamestnanie. Mal už len štyri ovce, ale zato asi sto úľov. Zbavil sa ovcí, pretože ohrozovali vysadené stromy. Povedal mi toriž, a ja som to tiež postrehol, že sa o vojnu vôbec nestaral. Vytrvalo sadil ďalej stromy.

Duby z roku 1910 boli desať rokov staré a boli vyššie než ja i on. Bola to nádherná scenéria. Doslova som onemel úžasom. A pretože Elzeard Bouffier nerozprával, prechádzali sme sa v jeho lese mlčky. Na najširších miestach dosahoval les jedenásť kilometrov. Keď si uvedomíme, že všetko to bolo dielom  rúk a ducha tohoto muža, ktorý nemal žiadne technické prostriedky, bolo zrejmé, že by ľudia mohli byť rovnako ako Boh činní v iných oblastiach, než je pustošenie.

Elzeard Bouffier šiel za svojou myšlienkou a dôkazom toho boli buky, ktoré mi siahali po ramená. Bolo ich do nedozierna. Duby boli statné a prekročili už vek, keď ich môžu zničiť hlodavce. A keby bolo zámerom Prozreteľnosti dielo zničiť, potrebovala by k tomu priamo cyklóny.

Elzeard Bouffier mi ukázal obdivuhodné háje briez. Mali päť rokov, boli totiž vysadené v roku 1915, teda v dobe, ked som bojoval pri Verdune. Sadil ich na vetkych miestach, kde právom tušil, že takmer pod povrchom je vlaha. Boli útle, mladistvo svieže a plné odhodlania.

Zdalo sa tiež, že pri raste vytvárajú pásma. O to sa však nestaral. Vytrvalo plnil svoju prostú úlohu. Ale keď sme sa vracali dedinou domov, videl som, ako v potokoch, od nepamäti vyschnutých, tečie voda. Bol to ten najúžasnejší výsledok práce, aký som kedy videl. Vo veľmi dávnych časoch v týchto vyschnutých potokoch tiež tiekla voda.

Niektoré zo smutných dedín, o ktorých som sa na začiatku rozprávania zmienil, boli postavené v miestach, kde kedysi stáli starobylé osady galorománske. Ostávali ešte po nich stopy. A keď tam archeológovia robili prieskum, našli udice v miestach, kde v dvadsiatom storočí bolo nutné mať cisterny, aby mali trochu vody.

Taktiež vietor roznášal niektoré semená. Keď sa objavila voda, objavili sa tiež vŕby košikárske, lúky, záhrady, kvety, a tak i akýsi dôvod žiť.

Ale premena prebiehal tak pomaly, že si ľudia na nich zvykli a nevyvolávala údiv. Keď lovci stúpali do odľahlejších miest, kde robili honbu na zajacov alebo diviakov, dobre si všimli, že stromov je stále viac a viac, ale pričítali to prirodzeným rozmarom pôdy. Preto nikto na dielo tohto muža nesiahol. Keby to tušili, hnevalo by ich to. Ale bol mimo akékoľvek podozrenie. Kto by bol v dedine i v úradoch schopný predstaviť si húževnatosť, plnú nádhernej ušľachtilosti.

Od roku 1920 som vždy aspoň raz za rok navštevoval Elzearda Bouffiera. Nikdy som nevidel, že by poľavil ani že by zapochyboval. A predsa, kto vie, či tam aj Boh nepomáha. Nepočítal som jeho sklamania. Ale ľahko si predstavíme, že ak mal dosiahnuť taký úspech, musel prekonať i početné strasti. Aby zaistil víťazstvo takému zaujatiu, musel sa vyrovnať aj s beznádejov. Za celý rok zasadil viac ako desať tisíc javorov. Všetky vyhynuli. Ďalší rok sa vzdal javorov a sadil buky. Tým sa darilo ešte lepšie ako dubom.

Aby sme mali o tak výnimočnej povahe takmer presnú predstavu, nesmieme zabudnúť, že sa vyvíjala v úplnej samote. V tak veľkej samote, že si ku koncu života odvykol hovoriť. Alebo to snáď nepovažoval za nutné?

V roku 1933 ho navštívil užasnutý hájnik. Ten zamestnanec mu úradne oznámil príkaz, že nesnie vonku rozkladať oheň. Mohlo by to totiž ohroziť rast tohto "prírodného" lesa.

A naivný hájnik prehlásil, že je vidno, ako les rastie sám od seba. V tej dobe Elzeard Bouffier chodil sadiť buky dvanásť kilometrov od domu, kde býval. Aby nemusel chodiť tam a zase späť, veď mu bolo vtedy už osemdesiat päť rokov, rozhodol sa postaviť si z kameňov chatu priamo na mieste, kde stromy sadil. Uskutočnil to o rok neskôr.

V roku 1935 si prišla prezrieť ten "prírodný les" skutočná úradná komisia. Prišiel vysoký predstaviteľ správy vôd a lesov, poslanec a technici. Mali mnoho zbytočných rečí. Rozhodli, že sa musí niečo urobiť, ale neurobili nič. Došlo však k jednému užitočnému rozhodnutiu: les bol daný pod ochranu štátu a nesmelo sa tam páliť uhlie. Bolo predsa nemožné, aby taká krása tých mladých stromov v plnej sile si niekoho nepodmanila. I u poslancov vzbudila nadšenie.

Mal som priateľa medzi vedúcimi lesníkmi. Bol v tej delegácii. Vysvetlil som mu, v čom spočíva tá záhada. V ďalšom týždni sme šli za Elzeardom Bouffierom. Našli sme ho v usilovnej práci, dvadsať kilometrov od miesta, kde prišla inšpekcia. Vedúci lesník nebol nadarmo mojim priateľom. Dokázal tu prácu oceniť a dokázal mlčať. Ponúkol som im potom vajíčka, ktoré som si vzal zo sebou. Rozdelili sme si jedlo na tri diely a niekoľko hodín sme mlčky pozorovali krajinu. V miestach, odkiaľ sme prišli, rástli stromy šesť a sedem metrov vysoké. Spomínal som, ako vyzeral kraj v roku 1913. Bola tam vtedy pustatina. Pokojná a pravidelná práca, svieži vzduch v kopcoch, skromnosť a zvlášť duševná vyrovnanosť dali tomuto starcovi takmer okázalé zdravie. Hovoril som si, na koľkých hektároch ešte asi stromy zasadí.

Než môj priateľ odišiel, len krátko pripomenul niektoré dreviny, pre ktoré sa mu tu zdala pôda vhodná. Ale nijako nenaliehal. "To preto, " povedal mi potom, "že tá dobrá duša toho vie o tom viac než ja." Keď sme šli asi hodinu, po celú tú dobu premýšľajúc, dodal: "Vie o tom viac, než všetci ostaní. Objavil vynikajúci prostriedok, ako byť šťastný!"

Zásluhou vedúceho bol chránený nie len les ale i šťastie Elzearda Bouffiera. Pre ochranu určil troch hájnikov a bol k nim taký prísny, že zostávali ľahostajní k akýmkoľvek úplatkom, keby im ich drevorubači ponúkli.

Dielo bolo vážne ohrozené počas vojny v roku 1939. Autá jazdili vtedy na drevný plyn a dreva nebolo nikdy dosť. Došlo v výrubu dubov z roku 1910. Ale tieto úseky sú od cestnej siete tak ďaleko, že sa to podnikanie ukázalo z finančného hľadiska veľmi nevýhodné a upustilo sa od neho. Pastier nič nevedel. Tridsať kilometrov odtiaľ pokojne pokračoval v práci. O vojne v roku 1939 nič nevedel, rovnako ako o vojne v štrnástom roku.

Elzearda Bouffiera som videl naposledy v júni 1945. Bolo mu vtedy osemdesiat sedem rokov. Vydal som sa totiž zase na cestu do tej pustatiny. Hoci vojna zanechala kraj v zúboženom stave, premával tam teraz autobus a zabezpečoval spojenie medzi údolím rieky Durance a horským krajom. Nepoznával som už miesta svojich predchádzajúcich prechádzok. Ale na príčine bol tento pomerne rýchly dopravný prostriedok. Taktiež sa mi zdalo, že trasa vedie nejakými novými miestami. Musel som sa spýtať ne meno osady, aby som zistil, že som predsa len tam, kde kedysi boli rozvaliny a bezútešná krajina. Autobus ma zaviezol do Vergonsu.

V roku 1913 bolo v tejto osade desať alebo dvanásť domov a mala troch obyvateľov. Boli zdivočelí, nenávideli sa a žili z lovu do pascí. Fyzicky i duševne boli takmer ako pravekí ľudia. Žihľava pustošila okolo nich prázdne domy. Ich stav bol beznádejný. Neostávalo nič iné ako čakať na smrť. Bola to teda situácia, ktorá len ťažko vytvára podmienky pre počestnosť.

Všetko sa tu zmenilo, dokonca i vzduch bol iný. Miesto prudkých vetrov, vysušujúcich a nemilosrdných, fúkal ľahký vetrík, plný vôní. Z kopcov bolo počuť šum, podobajúci sa zvuku tečúcej vody. Bolo to šumenie vetra v lesoch. A zároveň ešte niečo podivuhodnejšie: začul som skutočné žblnkanie vody, tečúcej z nádrže. Uvidel som, že tu postavili fontánu a že má veľa vody. Najviac ma dojalo, že nablízku bola vysadená lipa. Bola už urastená a bol to nepopierateľný symbol znovuzrodenia.

Vo Vergone bolo taktiež vidieť stopy práce na diele, pre ktoré je nádej nevyhnutná. Nádej sa teda opäť vrátila. Boli odpratané trosky, strhnuté zničené múry a obnovených päť domov. Osada mala teraz dvadsať osem obyvateľov. Medzi nimi boli štyri mladé rodiny. Okolo nových, čerstvo omietnutých domov boli záhrady so zeleninou. Rástlo tam všetko pomiešané, ale pekne v radoch: zelenina i kvety, kapusta i ružové kry, pór i ľalie, zeler i anemonky. Teraz to bolo miesto, kde by človek mal chuť bývať.

Odtiaľ som sa vydal peši. Vojna, ktorú sme práve prečkali, nedovolila ešte, aby sa život plne rozvinul. Ale Lazar vstal z hrobu. Na nižších úbočiach pohoria som videl políčka s jačmeňom a ešte nezrelým žitom. V pozadí v úzkych údoliach sa zelenali lúky. Stačilo iba osem rokov, deliacich nás od tej doby, a celý kraj žiaril zdravím a blahobytom. Na mieste zbúranísk, ktoré som videl v roku 1913, stoja teraz čisté a starostlivo omietnuté usadlosti, svedčiace o šťastnom a pohodlnom živote. Začali zase tiecť staré pramene, napájané dažďami a snehom, ktorý lesy zadržujú. Vodné toky boli regulované. Vedľa každej usadlosti, obklopenej javorovým hájom, voda pretekala z nádrží fontán na boberec sviežej mäty. Dedinky boli pomaly znovu vybudované. Z rovín, kde je pôda drahá, prišli ľudia a usadili sa tu. Priviedli i mládež, nastal ruch, prebudil sa zmysel pre podnikanie. Na cestách stretávame dobre vyzerajúcich mužov i ženy. Chlapci a dievčatá sa vedia smiať a majú radi vidiecke slávnosti. Predošlé obyvateľstvo je k nepoznaniu zmenené od tej doby, čo sa tu žije príjemne. Ak ich pripočítame k novým obyvateľom, viac než desať tisíc osôb vďačí za šťastie Elzeardovi Bouffierovi.

Keď si uvážime, že jediný človek, odkázaný iba na prosté zdroje fyzické i duševné, dokázal, aby z pustatiny vznikla zem kananejská, zdá sa mi, že človek je predsa len obdivuhodný tvor. Ale keď pomyslím, koľko bolo treba vytrvalosti a ušľachtilého úsilia, aby sa dosiahol taký výsledok, pociťujem hlbokú úctu k tomu starému vidiečanovi bez akéhokoľvek vzdelania, ktorý dokázal úspešne dokončiť dielo, hodné diela božieho.

Elzeard Bouffier zomrel v roku 1947 v starobinci.