Lev Nikolajevič Tolstoj - VZKRIESENIE (40. kapitola)
Submitted by homer_admin on Sun, 03/08/2009 - 16:54
HORÚČAVA VO VEĽKOM VOZNI tretej triedy, na ktorý celý deň pálilo slnce a ktorý bol plný národa, bola taká, že sa nedalo dýchať, preto Nechľudov nevošiel do vozňa, ale ostal na plošinke. No ani tu sa nedalo dýchať a Nechľudov si vydýchol z plných pľúc až vtedy, keď sa vozne dostali spoza domov a zadul prievan. — Áno, zabili, — zopakoval si slová, ktoré povedal sestre. A v predstavách sa mu neobyčajne živo vynárala spoza všetkých dojmov dnešného dňa utešená tvár druhého mŕtveho väzňa s usmievavým výrazom úst, prísnymi črtami čela a s neveľkým pevným uchom pod oholenou, osinetou lebkou. — A najhroznejšie je, že ho zabili a nikto nevie, kto ho zabil. Ale zabili ho. Viedli ho ako aj ostatných väzňov na rozkaz Maslennikova. Maslennikov zrejme najskôr vydal zvyčajné nariadenie, svojím hlúpym podpisom s chvostíkom podpísal prípis s tlačeným záhlavím a, samozrejme, vôbec sa nebude cítiť vinný. Ešte menej vinný sa môže cítiť doktor, ktorý prezeral väzňov. Statočne si splnil povinnosť, oddelil slabých a nemohol predvídať hroznú horúčavu ani to, že ich povedú tak neskoro a v takom hustom zástupe. A správca väzenia? . . . Nuž správca len splnil rozkaz, aby toho a toho dňa vypravili toľko a toľko katoržníkov, vyhnancov, chlapov a žien. Vinníkom nemôže byť ani sprievodný vojak, ktorého povinnosťou bolo prijať tam a tam podľa zoznamu toľko a toľko a zas tam a tam odovzdať presne toľko väzňov. Viedol skupinu ako obyčajne a ako treba a nemohol predvídať, že takí mocní chlapi ako tí dvaja, ktorých videl Nechľudov, nevydržia a umrú. Nikto nie je na vine, ale ľudí predsa len zabili a zabili ich práve tí ľudia, čo nenesú vinu za ich smrť.
— Všetko sa stalo preto, — rozmýšľal Nechludov, — že všetci títo ľudia — gubernátori, dozorcovia, policajní náčelníci a policajti — sa domnievajú, že sú na svete okolnosti, v ktorých nie je záväzné ľudsky sa správať k človekovi. Veď všetci títo ľudia — aj Maslennikov, aj správca väzenia, aj veliteľ eskorty, všetci títo ľudia, keby neboli gubernátormi, správcami, veliteľmi, dvadsať ráz by si rozmysleli, či je možné posielať ľudí na cestu v takej horúčave a tak pokope, dvadsať ráz by boli cestou zastali a keby boli videli, že človek slabne a dusí sa, boli by ho vyviedli zo zástupu, zaviedli do tône, dali mu vody, dovolili by mu oddýchnuť si a keby sa bolo stalo nešťastie, boli by prejavili súcit.
354
Títo to neurobili, ba ani iným nedovolili urobiť tak iba preto lebo nevideli pred sebou ľudí a s voje povinnosti k nim, ale úrad a jeho požiadavky, ktoré stavali vyššie ako požiadavky ľudskosti. Tam je pes zakopaný, — rozmýšľal Nechľudov. — Ak pripustíme, že je vôbec niečo dôležitejšie ako láska k človeku, hoci len na hodinku a hoci len v nejakom jednom, výnimočnom prípade, tak niet zločinu, ktorého by sa človek nemohol dopustiť na ľuďoch bez toho, aby sa necítil vinný.
Nechľudov sa tak zamyslel, že ani nezbadal, ako sa počasie premenilo: slnce sa skrylo za predný nízky roztrhaný oblak a od západu sa blížila hustá bledopopolavá chmára, čo sa už vylievala tam kdesi ďaleko nad poľami a lesmi v podobe prudkého výdatného dažďa. Od chmáry vialo vlhké, daždivé povetrie. Tu a tam chmáru preťali blesky a s rachotom vozňov sa čoraz častejšie miešalo rachotenie hromu. Chmára sa približovala čoraz väčšmi a väčšmi, šikmé kvapky dažďa, hnané vetrom, začali kvapkať na plošinku a Nechľudovovi na zvrchník. Prešiel na druhú stranu a vdychujúc vlhkú sviežosť a obilnú vôňu zeme dávno čakajúcej na dážď, díval sa na sady, lesy, žltnúce polia raži, ešte zelené pásy ovsa a čierne brázdy tmavozelených rozkvitnutých zemiakov, bežiace okolo. Všetko akoby sa bolo pokrylo lakom: zelené ešte väčšmi ozelenelo, žlté ožltlo a čierne očernelo.
„Ešte, ešte!" vravel Nechľudov, lebo sa tešil, že v blahodarnom daždi tak ožívajú polia, sady a záhrady.
Lejak netrval dlho. Chmára sa čiastočne vyliala, čiastočne podala ďalej a na mokrú zem padali už posledné rovné, husté, drobné kvapky. Slnce zas vykuklo, všetko sa zablyšťalo a na východe nad obzorom sa zjavil oblúk nevysokej jasnej dúhy prerušenej iba na jednom konci, v ktorej vynikala fialová farba.
— No, o čomže som to rozmýšľal? — opýtal sa Nechľudov v duchu, keď sa skončili všetky premeny v prírode a vlak sa spustil do priehlbiny s vysokými svahmi. — Áno, rozmýšľal som, že všetci títo ľudia: správca väzenia, sprievodní vojaci, všetci tí úradníci, väčšinou krotkí, dobrí ľudia, stali sa zlými len preto, že slúžia úradom.
Rozpomenul sa na ľahostajnosť Maslennikova, keď mu rozprával, čo sa robí vo väzení, na prísnosť správcu, na ukrutnosť sprievodného dôstojníka, keď nepustil väzňov na vozy a nedbal,
355
že vo vlaku v mukách rodí žena. —Všetci títo ľudia sú zrejme nezraniteľní a neprístupní najprostejšiemu súcitu iba preto, že slúžia úradom. Ako úradníci nie sú prístupní citu lásky k človeku - ako tá vydláždená zem dažďu, — rozmýšľal Nechľudov, keď sa díval na svah priehlbiny vydláždený rôznofarebnými kameňmi, cez ktoré dažďová voda nevsakovala do zeme, ale stekala po nich potôčkami. — Možno je aj potrebné vydláždiť svahy kameňmi, ale smutný je pohľad na túto zem bez rastlinstva, ktorá by mohla rodiť obilie, trávu, kríky, stromy, aké vidno hore na svahu. Takisto je aj s ľuďmi, — rozmýšľal Nechľudov, — možno sú aj potrební tí gubernátori, správcovia, policajti, ale hrozné je vidieť ľudí, čo nemajú najdôležitejšej ľudskej vlastnosti — lásky a súcitu k blížnemu.
— Všetko vyplýva z toho, — rozmýšľal Nechľudov, — že títo ľudia uznávajú za zákon, čo nie je zákon, a neuznávajú za zákon, čo je práve večný, nezmeniteľný a neporušiteľný zákon, ktorý sám boh vpísal ľuďom do sŕdc. A preto mi býva tak ťažko v prítomnosti tých ľudí, — rozmýšľal Nechľudov, — proste sa ich bojím. A sú veru naozaj strašní. Strašnejší ako zbojníci. Zbojník aspoň vie poľutovať, ale títo nevedia poľutovať: sú poistení proti ľútosti ako tieto kamene proti rastlinstvu. A práve preto sú hrozní. Vravia, že Pugačovovci a Razinovci sú strašní. Títo sú tisíc ráz strašnejší, — pokračoval Nechľudov v myšlienkach. — Keby nám niekto dal psychologickú úlohu, ako zariadiť, aby ľudia našich čias, kresťania, humanisti, prosto dobrí ľudia, pri páchaní najhroznejších zločinov necítili sa vinní, bolo by možné iba jedno riešenie: aby ostalo všetko usporiadané tak, ako je teraz, aby totiž títo ľudia boli gubernátormi, správcami väzení, dôstojníkmi, policajtmi, čiže aby po prvé, boli presvedčení, že jestvuje práca nazvaná štátnou službou, pri ktorej sa môže zaobchádzať s ľuďmi ako s vecami, bez ľudského, bratského pomeru k nim, a po druhé, aby ich práve táto štátna služba zaväzovala k tomu, že by zodpovednosť za následky ich zaobchádzania s ľuďmi nezvaľovali na jednotlivcov. Len za takýchto podmienok sa môžu v našich časoch páchať také hrozné skutky, ako som dnes videl. Všetko tkvie v tom, že si ľudia myslia, že bývajú okolnosti, keď slobodno zaobchádzať s človekom bez lásky, ale takých okolností niet. S vecami možno zaobchodiť bez lásky: možno rúbať stromy,
356
robiť tehly, kuť železo bez lásky; ale s ľuďmi sa nemôže zaobchodiť bez lásky, ako sa nemôže zaobchodiť s včelami bez opatrnosti. Včely si to proste vyžadujú. Keď začneš s nimi zaobchodiť bez opatrnosti, uškodíš aj im aj sebe. A tak je aj s ľuďmi. A nemôže to byť inak, lebo vzájomná láska medzi ľuďmi je základný zákon ľudského života. Pravda, človek sa nemôže prinútiť milovať, ako sa môže prinútiť pracovať, ale z toho ešte nevyplýva, že môžeme zaobchodiť s ľuďmi bez lásky, najmä keď niečo od nich žiadame. Ak necítiš lásku k ľuďom, seď doma a čuš, — prihováral sa Nechľudov sám sebe, — zaoberaj sa sebou, vecami, čím chceš, len nie ľuďmi. Ako z jedenia nemáš škodu, ale úžitok iba vtedy, keď sa ti chce jesť, tak aj zo styku s ľuďmi môžeš mať úžitok, a nie škodu, iba vtedy, keď ich miluješ. Len si dovoľ zaobchodiť s ľuďmi bez lásky, ako si včera zaobchodil so švagrom, a nebude koniec ukrutnosti a zverstvu v pomere k iným ľuďom, čoho svedkom som bol dnes, a nebude konca tvojim utrpeniam, ako som sa o tom presvedčil na celom svojom živote. Áno, áno, tak je, — rozmýšľal Nechľudov. — To je dobre, dobre! — opakoval si, pociťujúc dvojnásobný pôžitok aj z ochladenia po mučivej horúčave aj z vedomia, že sa mu lepšie vyjasnila otázka, ktorou sa už dávno zaoberal.
»
- Login to post comments