Umberto Eco - Foucaultovo kyvadlo

Len pre vás, dietky učenosti a vzdelanosti, sme spísali toto dielo. Pohrúžte sa do knihy, sústreďte sa na zámer, ktorý sme rozptýlili a umiestnili na viacerých miestach; čo sme na jednom mieste zahmlili, na inom sme Objasnili, aby to mohla vaša múdrosť pochopiť. (Heinrich Cornelius Agrippa z Nettesheimu, De occulta philosophia, 3, 65)

1 KETER

Vtedy som uvidel Kyvadlo.
Guľa pohybujúca sa na konci dlhého lana pripevneného o klenbu chóru opisovala svoje široké polkruhy s rovnomernou majestátnosťou.
Vedel som - no ktokoľvek by mal v pôvabe toho pokojného dýchania vytušiť - že periódu kmitu vymedzuje pomer druhej mocniny dĺžky lana k číslu n, ktoré vonkoncom iracionálne pre všetky rojčivé mysle, z akéhosi božského dôvodu pri všetkých možných kruhoch nevyhnutne spája obvod s polomerom, takže čas prechodu gule z jedného okrajového bodu do druhého je výsledkom tajuplného sprisahania tých najnečasovejších veličín: jedinosti závesného bodu, dvojakosti abstraktného rozmeru, potrojnej povahy čísla π, tajného štvorca rovnice, dokonalosti kruhu.
Ďalej som vedel, že dolu v základni, na vertikále závesného bodu zabezpečuje stálosť pohybu magnetické zariadenie pôsobiace príťažlivou silou na valček ukrytý v srdci gule, teda drobný úskok na prekonanie odporu hmoty, ktorý sa však neprieči zákonu Kyvadla, naopak, umožňuje mu naplno sa prejaviť, lebo vo vzduchoprázdne by akokoľvek ťažký hmotný bod zavesený na konci nerozťažiteľného lana bez hmotnosti, na ktoré by nepôsobil odpor vzduchu a nedochádzalo by k jeho treniu v závesnom bode, pravidelne kmital večnosť.

 Medená guľa, osvecovaná poslednými slnečnými lúčmi prenikajúcimi cez sklá okien, vystreľovala bledé trblietavé odblesky. Keby sa, ako kedysi, dotýkala svojím hrotom tenkej vrstvy vlhkého piesku na dlažbe chóru, pri každom kmite by do nej načrtla jem­nú ryhu a ryha by v každom okamihu nekonečne nebadateľne menila smer a čoraz väčšmi sa rozširovala do formy štrbiny, priehlbiny a v obrazci by sa čoskoro dala vytušiť lúčovitá symetria - kostra mandaly, neviditeľná štruktúra pentakula, hviezda, mystická ružica. Ba nie, skôr udalosť zaznamenaná v pláni púšte, príbeh stôp nespočetných putujúcich karaván. Príbeh pomalých a tisícročia trvajúcich migrácií, možno takto sa pohybovali Atlanti svetadielu Mu pri svojej neúnavnej a dobyvačnej púti od Tasmánie po Grécko, od Kozorožca po Raka, od Ostrovov princa Eduarda po Svalbardy. Hrot opakoval, vo veľmi zhustenom čase znovu opisoval to, čo ony vykonali v čase medzi dvoma zahladeniami, čo možno ešte vždy vykonávajú, už ako poslovia Pánov - a možno kdesi medzi ostrovmi Samoa a Nová zem sa hrot v stave pokoja dotýkal Agartthy, Stredu Sveta. A tušil som, že jestvuje skryté spojenie, čo spája Avalon, kraje Severu, s južnou púšťou ukrývajúcou záhadu Ayers Rock.

V tej chvíli, o štvrtej popoludní 23. júna, umŕtvilo Kyvadlo svoju rýchlosť v okrajovom bode kmitu, aby vzápätí odovzdane kleslo smerom do stredu, nadobudlo v polovici dráhy rýchlosť, dôverne sa vrezalo do temného kvadrátu síl určujúcich jeho osud.
Keby som bol dlho pozoroval, odolný voči toku hodín, ako vtáčia hlava, ten hrot kopije, tá prevrátená helmica načrtáva do prázdna svoje diagonály, dotýkajúc sa okrajových bodov svojej astigmatickej dráhy, bol by som sa stal obeťou fantazijnej ilúzie, lebo by som sa bol nazdal, že oscilačné pole Kyvadla vykonalo v priebehu tridsiatich dvoch hodín úplnú rotáciu a vrátilo sa do východiskovej polohy, pričom načrtlo do piesku sploštenú elipsu -elipsu rotujúcu okolo svojho stredu s pravidelnou uhlovou rýchlosťou úmernou sínusu šírky. Ako by rotovala, keby bol bod upevnený vo vrcholci kupoly Šalamúnovho chrámu? Možno by Rytieri skúsili aj tam. Výpočet, konečný význam by sa možno vôbec nezmenil. Možno bol opátsky kostol Saint-Martin-des-Champs sku­točným Chrámom. Tak či onak, pokus by bol dokonalý len na Póle, teda jedinom mieste, kde sa závesný bod nachádza na predĺžení osi zemskej rotácie a kde by Kyvadlo vykonalo svoj zdanlivý cyklus za dvadsaťštyri hodín.
Ale táto odchýlka od Zákona, ktorú navyše Zákon predpokladal, toto porušenie božskej miery neuberalo zázraku na obdivuhodnosti. Vedel som, že Zem sa točí a ja sa točím s ňou a Saint-Martin-des-Champs a celý Paríž sa točí so mnou a všetci sa spolu točíme pod Kyvadlom, ktoré v skutočnosti ani na okamih nemenilo smer svojej oscilačnej dráhy, lebo tamhore, kde bolo zavesené, na pomyselnom nekonečnom predĺžení jeho lana, vysoko smerom k tým najvzdialenejším galaxiám sa nachádzal večne nehybný Pevný Bod.

Zem sa točila, no miesto, kde bolo lano upevnené, bolo jediným nepohyblivým bodom vesmíru.
Môj pohľad sa teda neobracal ani tak smerom k zemi, ako skôr tamhore, k tajomstvu dokonalej nehybnosti. Kyvadlo mi vravelo, že hoci sa všetko pohybuje, zemeguľa, Slnečná sústava, hmloviny, čierne diery a všetky dietky veľkej vesmírnej emanácie, od prvých aiónov po najslizkejšiu hmotu, zostáva jediný bod, čap, svorník, pomyselný hák a okolo neho sa pohybuje celý vesmír. A ja som bol teraz účastný toho závratného javu, ja, ktorý som sa tak isto pohyboval vo všetkom a so všetkým, no mohol som vidieť Tamto, Nehybno, Bralo, Záruku, nesmierne žiarivý opar, ktorý nie je telom, nemá tvar, podobu, váhu, kvantitu alebo kvalitu a nevidí, nepočuje a nepoddáva sa citlivosti, nejestvuje na dajakom mieste, v dajakom čase alebo v dajakom priestore, nie je dušou, inteligenciou, predstavou, mienkou, číslom, poriadkom, mierou, podstatou, večnosťou, nie je tmou ani svetlom, nie je omylom a nie je ani pravdou.

Zo zamyslenia ma vytrhol presný a neochotný rozhovor medzi chlapcom v okuliaroch a dievčaťom, ktoré ich, žiaľ, nemalo.
„To je Foucaultovo kyvadlo," povedal mládenec. „Prvý pokus v pivnici v roku 1851, potom v Observatóriu, potom pod kupolou Panteónu, s lanom dlhým šesťdesiatsedem metrov a s dvadsaťosemkilovou guľou. A od roku 1855 je tu, trochu zmenšené, a visí z tamtej diery v strede krížového trámu."
„A čo robí, visí a hotovo?"
„Ukazuje, že Zem sa točí. Pretože bod zavesenia zostáva nehybný..."
„Prečo zostáva nehybný?"
„,Pretože bod... ako by som to povedal... rozumieš, vo svojom strede... čiže každý bod, ktorý sa nachádza presne v strede bodov, ktoré vidíš, slovom ten bod - geometrický bod - ty nevidíš, nemá rozmery a to, čo nemá rozmery, nemôže ísť ani doprava, ani doľava, ani smerom dolu, ani smerom hore. Čiže nerotuje. Rozumieš? Ak teda bod nemá rozmery, nemôže sa ani točiť okolo seba. Nemá ani seba..."
„Ani keď sa Zem točí?"
„Zem sa točí, ale bod sa netočí. Pozri, ak chceš, ver, ak nie, nechaj tak. Sedí?"
„Jeho vec."
 

Pôvodný zdroj:

Copyright © R.C.S.Libri S.p.A.,Milano,Bompiani 1988
Translation © Stanislav Vallo, 1992
Slovák Edition © Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., Bratislava 2002
 ISBN 80-7145-636-5